často sa opakuje, že sme sa narodili do západného sveta v 21. storočí – do lepších podmienok na život a sebarozvoj, než aké mal ktokoľvek pred nami. Sú však stúpajúce grafy priemernej dĺžky života a reálnej mzdy a klesajúce grafy ľudí pod hranicou chudoby rukolapným dôkazom, že si nárokujeme priveľa? Môžeme na misky jednej váhy postaviť makroekonomické indikátory a rovno oproti nim subjektívne prežívanie jednotlivcov?

Bezprecedentná sloboda a prosperita môžu generáciu rozmaznať. Rovnako jej však môžu uvoľniť čas a priestor na to, aby presunula svoju pozornosť k starostiam tých skupín ľudí, ktorí aj v týchto časoch stále ťahajú za kratší koniec. Veď kto má viac času pestovať ideály spravodlivosti, ľudských práv a rovnosti príležitostí než ten, kto už sám nezažíva osobnú núdzu? Preto je dôležité nechať priestor na rozprávanie aj samotnej generácii Z. O tom, akú mieru zodpovednosti cítime za svoje najväčšie životné problémy a výzvy, aj o tom, či sme vďaka dnešnej dobe na naše okolie neprimerane nárokoví alebo primerane nároční.

milo Hasala

Je Gen Z naozaj taká výnimočná?

Diskusie o mladých ľuďoch boli vždy vďačnou disciplínou, spravidla sprevádzanou prirodzenými obavami a nedôverou. Dnes tomu nie je inak a moja generácia sa v spoločenskom diskurze objavuje v rôznych podobách a skloňuje sa pri nej hneď niekoľko rizík. Zdá sa mi však, že sa to nezaobíde bez zjednodušení a nálepiek, vytvárajúcich niekedy mylný obraz.

Každá ďalšia generácia prichádza ako čosi neznáme, a preto na nej starší ľudia nevyhnutne pozorujú najmä to, v čom sa od nich líši. O to viac, ak svet prechádza takými paradigmatickými zmenami, aké môžeme pozorovať v ostatných rokoch. A pretože tieto zlomy – technologické a sociálne – ovplyvňujú najviditeľnejšie tých, ktorí sa v nich ešte len formujú, Gen Z sa na prvý pohľad môže javiť až príliš iná a znepokojujúca.

Ak sa chceme vyhnúť nepresným nálepkám, mali by sme sa v prvom rade zamyslieť, či si nezamieňame vek – mladosť ako fázu a jej prejavy – s konkrétnou generáciou. Inými slovami, veľa vecí pripisovaných Gen Z sú iba všeobecné vlastnosti mladých ľudí. Obdobie väčšej radikálnosti, menšej trpezlivosti, experimentov a hľadania vlastnej identity. T všetko sú rysy typické pre vývojovú fázu človeka, ktorou si prešli – a z ktorej aj napokon vyrástli – všetci rovnako. A áno, keďže my dospievame v celkom iných podmienkach ako naši rodičia a starí rodičia, rovnako aj prejavy našej mladosti logicky naberajú trochu odlišný charakter – stále však zostávajú iba odtieňom toho istého obdobia. Raz boli mladí „nemožní“ kvôli rádiu, neskôr kvôli televízii, internetu a počítačom, my najnovšie kvôli sociálnym sieťam. Slovom, doba sa mení, ale vzorec zostáva.

Na prvý pohľad znejú mnohé naše nálepky rozumne, no zväčša sa za nimi skrýva vysvetlenie, aspoň trochu relativizujúce kvalitatívnu odlišnosť mojej generácie od tých predošlých. Prvá častá téza znie, že sme precitlivení, dokonca bývame označovaní ako snehové vločky. Nemôže byť ale táto citlivosť spôsobená len väčšou slobodou a možnosťou otvorene komunikovať o psychických či iných problémoch? Nie je to z našej strany len priame pomenovávanie potrieb, ktoré v minulosti neprichádzalo do úvahy a  dnes iba viac udiera do očí?

Podobne je to pri tvrdení, že dnešní mladí sú v zásade leniví. Nemáme len v bohatšom a slobodnejšom svete viac možností, vďaka čomu sa menia aj naše očakávania od zamestnania, ako napríklad hlbší zmysel či flexibilita?