je to fakt. Slovensko muselo čakať na svojho prvého generála až do 1. júla 1933. Inak, prvým generálom bol Milan Rastislav Štefánik – ale ten bol generálom francúzskym. Generál Rudolf Viest mohol ako vojak slúžiť v troch krajinách (bez toho, aby sa musel sťahovať): v Rakúsko-Uhorsku, Československu a na Slovensku. Tú poslednú možnosť však odmietol a radšej emigroval do Francúzska. Ale poďme pekne po poriadku.

Rudolf Viest sa narodil 24. septembra 1890 v Revúcej, v rodine Gustáva Viesta a jeho ženy Johany, rodenej Grnáčovej. Mal štyroch súrodencov, dvoch bratov a dve sestry. Viestovci patrili medzi rodiny, ktoré sa podieľali na pestovaní národnej kultúry aj v časoch silnej maďarizácie, jeho starý otec patril k spoluzakladateľom prvého slovenského gymnázia. 

Do základnej školy aj meštianky chodil v Revúcej, ďalšie štúdium absolvoval už v Budapešti, kde sa celá rodina po smrti otca presťahovala. V maďarskej metropole skončil Vyššiu priemyselnú školu a na krátky čas sa zamestnal ako staviteľ v stavebnej kancelárii významného slovenského architekta Milana Michala Harminca. To bolo jeho prvé aj posledné civilné zamestnanie. V roku 1911 sa totiž ako dobrovoľník prihlásil do cisársko-kráľovskej armády. Školu pre jednoročných dobrovoľníkov absolvoval v rakúskom Grazi a následné cvičenie v zbrani potom v uhorskom Eperjesi (dnes Prešov).

Po vypuknutí prvej svetovej vojny a vyhlásení všeobecnej mobilizácie narukoval 1. augusta 1914 do 5. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády a hneď ho odvelili na ruský front. V radoch rakúsko-uhorskej armády dlho nebojoval, lebo už 24. novembra 1914 padol pri Krakove do zajatia. Následne sa dostal do zajateckého tábora v Ťumeni. Až tu sa začína pre Rudolfa Viesta skutočná vojna. V auguste 1915 sa prihlásil u srbského vyslanca v Petrohrade do srbskej armády. Zaradili ho do 1. srbskej dobrovoľníckej divízie. Táto divízia sa po vstupe Rumunska do vojny po boku rumunských vojsk zapojila do bojov proti Bulharom, nemeckým a tureckým silám. V septembri mu ranili ľavú ruku a do novembra 1916 strávil šesť týždňov v nemocničnom ošetrovaní. Po doliečení odišiel znova ako veliteľ roty so srbským plukom na front, kde zotrval až do 31. januára 1917.