s Milanom Rastislavom Štefánikom sme sa na konci minulého rozprávania rozlúčili tesne po tom, ako (opäť) takmer zomrel, tentoraz pri ústupe zo srbského frontu. On sa vlastne už rozlúčil so životom, svojmu francúzskemu priateľovi odovzdal svoje dokumenty pripravený zomrieť. Priatelia ho však neopustili. Chorého a nevládneho ho previezli povozom, vlakom a napokon lietadlom do Ríma, kde sa Štefánik (opäť) prebral k životu. 

Ani nie mesiac po tom už bol opäť centrom spoločnosti. Tentoraz to bolo v parížskom salóne madam de Jouvenel. Nebol to hocijaký salón. Madam de Jouvenel bola pôvodne manželkou Henryho de Jouvenela, žurnalistu a politika. Po rozvode s ním sa stala bohatou mecénkou. V jej salóne sa stretávali všetci, ktorí v tom čase v Paríži niečo znamenali – umelci, šľachtici, politici, medzi nimi predseda vlády Aristide Briand a minister zahraničia Philipp Berthelot. Nikto presne nevie, ako sa Štefánik k madam de Jouvenel dostal. V každom prípade sa k nej dostal a zakrátko vošiel do jej srdca, postele a tiež – a o to Štefánikovi išlo predovšetkým – do jej povestného salóna. Mal tak prístup k špičke francúzskej politiky. Rozhodol sa tento prístup využiť – nie pre seba, ale pre blaho svojej vlasti. Keď sa ho neskôr pýtali, ako mu môžu pomôcť, odpovedal vetou, ktorá sa dostala do všetkých jeho životopisov. Povedal: „Pomôžte mi oslobodiť moju vlasť!“ 

V tom čase sa už vážne zaoberal novým usporiadaním povojnovej Európy. Jeho súčasťou bol plán, v tom čase úplne nereálny, vytvorenia nového územného celku, spoločného štátu Čechov a Slovákov. Na tomto pláne pracovali už určitý čas, zatiaľ bez viditeľných úspechov, Tomáš Garrigue Masaryk s Edvardom Benešom. A keď sa 13. decembra stretli v Paríži Štefánik s Benešom (úvod tohto rozprávania tvorí jeho názor na Štefánika), obaja zistili, že ich plány sú v mnohých bodoch úplne totožné a že by bolo užitočné spojiť sa a postupovať spoločne.

Dohodli sa, že pozvú do Paríža aj Masaryka a že im Štefánik vybaví prijatie u francúzskeho ministerského predsedu. Podarilo sa to a 3. februára 1916 prijal Aristide Braind Masaryka s Benešom. Predstava, ktorú mu predložili – rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie nového štátu –, znela francúzskemu premiérovi spočiatku úplne nerealisticky. Masarykove presvedčovacie schopnosti však nakoniec slávili úspech a premiér s novou koncepciou súhlasil. To, čo bolo dovtedy len akousi nereálnou chimérou, začínalo mať reálne kontúry.