hrozba pre ústavné zriadenia liberálnych demokracií už na prvý pohľad neprichádza len od autokratických režimov v zahraničí, od vonkajších vojnových agresorov, darebáckych štátov alebo nadnárodne sieťovaných, „neštátnych“ teroristov a extrémnych hnutí. Kríza demokracií na globálnej úrovni – naša kríza – má aj svoje vnútorné zdroje, ktoré nemožno opomenúť. A bez zvláštneho úmyslu kaziť čitateľom náladu si dovolím ešte „pritlačiť“: nielenže ide o domáce zdroje ohrozenia prítomné vo vnútri spoločností konkrétnych krajín, ale aj o hrozby, ktoré sú v demokratickej spoločnosti (a možno v ľudskej spoločnosti vôbec) zakódované od jej počiatku, v jej inštitucionálnych základoch. Nejde teda len o aktivity preukázateľných a explicitných nepriateľov slobody a demokracie, či už vonkajších, alebo vnútorných. Ide neraz o aktivity vykonávané v mene slobody, demokracie, práv, mieru a rovnosti.

falšované dobro 

Sebadeštruktívne tendencie liberálnych demokracií môžu vychádzať z povahy systému, nevyhnutne a prirodzene založeného na kompromisoch vyvažujúcich a neutralizujúcich protichodné zámery, ambície či presvedčenia. Vychádzajú často z ideí, ktoré sa v lepších časoch môžu javiť bezúhonne a ktorým neraz sami holdujeme v domienke, že práve prostredníctvom nich sa naša sloboda realizuje a rozširuje, ba vidíme v nich synonymum pokroku. V čase prosperity a mieru sa môžu javiť ako zdravá súčasť politickej a názorovej plurality. No práve v časoch zaťažkávacích skúšok systému (ako sú napríklad vojny, ekonomické výkyvy, pandémie, masová migrácia, vpád technológií prinášajúcich zmeny vo vzorcoch komunikácie) môžu určité trendy začať metastázovať v smeroch, s ktorými sa pôvodne nerátalo alebo sa na ne zabudlo. To, čo sa predtým mohlo javiť ako zdravá súčasť dynamiky modernej spoločnosti, sa náhle môže prejaviť ako nástroj skazy. 

Povedané ešte radikálnejšie: to, čo sa za istých okolností môže javiť ako dobro, sa inokedy môže prejaviť ako dobro falošné. Na myseľ prichádza termín používaný svojho času nedávno zosnulým Alainom Besançonom, historikom ideí a znalcom par excellence pôvodu a povahy totalitných ideológií a režimov: „falzifikácia dobra“ (la falsification du bien). Aj tie najvznešenejšie ideály môžu byť zneužité a pervertované; niekedy stačí drobné posunutie dôrazu alebo vytrhnutie nejakej tézy z kontextu. A práve v prípade najvznešenejších ideálov môžu byť dôsledky toho najhoršie – optimi corruptio pessima.