tieto slová vyslovila osobnosť, ktorá sa už za svojho života stala symbolom Slováka, kňaza a martýra – Andrej Hlinka. Spolu s Ľudovítom Štúrom a Milanom Rastislavom Štefánikom stojí nespochybniteľne na piedestáli moderných slovenských dejín. Jeho osobnosť sa stala v rokoch prvej Slovenskej republiky objektom sústavného až nekritického obdivu, po roku 1945 patril medzi tých, ktorí mali byť vymazaní z historickej pamäti národa. Na jednej strane sakralizácia, na strane druhej démonizácia.

Narodil sa v dedine Černová neďaleko Ružomberka (v tom čase Rosenberg alebo Rózsahegy). Jeho otcom bol pltník Andrej Sidor, ktorý až neskôr začal používať meno Hlinka. Ženatý bol dvakrát, s prvou ženou mal štvoro detí, s druhou, Máriou Šulíkovou, ďalších päť. Medzi nimi aj syna Andreja.

Andej bol neposedné dieťa, dobre sa však učil, a tak si po obecnej škole a prvých rokoch gymnázia v Ružomberku a neskôr v Levoči (Leutschau, Löcse) podal žiadosť študovať za klerika do Spišskej Kapituly (Zipser Kapitel, Szepes Kaptalan). Už na štúdiách sa začalo prejavovať jeho hlboké národné presvedčenie, o čom svedčí aj rektorská poznámka pri jeho mene „inclinat ad slavicum“ (má náklonnosť k slavizmu).

V roku 1889 vysvätili Hlinku za kňaza. Po krátkych kaplánskych pôsobeniach na Orave a Liptove dostal v roku 1892 svoju prvú faru v liptovských Troch Sliačoch (dnes Liptovské Sliače). Obyvateľom dediny venoval všetok svoj čas. Keď v novembri 1894 zhorela pri požiari polovica dediny a 300 ľudí zostalo bez prístrešia, vyvinul veľkú aktivitu na uľavenie biedy. Založil Trojsliačanský potravný a úverový spolok, prvé spotrebné, úverové a predajné družstvo na Liptove. Dal doviesť lacné potraviny a lacnými pôžičkami dopomohol ľuďom k novým domom. Tri Sliače sa tak stali prosperujúcou a kňazom príkladne vedenou obcou.