to, čo sa nám však na jeho mieste črtá, má, zdvorilo povedané, od dokonalosti ďaleko a príliš pripomína temné stránky minulosti, o ktorej ešte nedávno mnohí predpokladali, že je definitívne prekonaná.

ohrdnutá skúsenosť?

Doba začiatku studenej vojny (ten niekdajšej, po ktorej nám zostalo okrídlené meno začínajúce sa aplikovať už aj na súčasné svetové pomery) bola dobou spamätávania sa zo šoku predchádzajúceho svetového konfliktu. Tí západní, americkí aj európski štátni predstavitelia, ktorí po roku 1945 koncipovali a kládli základy nového svetového usporiadania, mali predchádzajúce vojnové udalosti v čerstvej a osobnej pamäti. A túto pamäť si zachovali aj ich bezprostrední nástupcovia. Aj pokiaľ ide o sovietsku stranu: ZSSR, ako je známe, poslednú vojnu vyhral, ale za cenu 27 miliónov mŕtvych. To aj v sovietskych predstaviteľoch mohlo udržiavať aspoň akýsi bazálny pud sebazáchovy, ktorý prispel k tomu, že sa napriek všetkým svojim hazardným hrám vo chvíli akútnych kríz udržali v istých mantineloch, ktoré delili túto „hru“ od globálnej katastrofy obojstranného zničenia.

Kde sme dnes my? Počúvame o tom, že „liberálny svetový poriadok skončil“, že zdedené medzinárodné normy a inštitúcie nefungujú, ba že sú prekážkou pri rozhodovaní o efektívnych zmenách sveta, aj o vojne a mieri. Postupne si zvykáme aj na vyhrážky totálnou deštrukciou protivníka ako na bežnú súčasť medzinárodnej rétoriky. A to nielen od „darebáckych štátov“ či teroristických organizácií, ale od hlavy najmocnejšej svetovej demokracie a jej vedenia! Slová v medzinárodnej politike, tobôž vo veľmocenskej politike a v ére nukleárnych zbraní však nikdy nie sú len slová. Použitie extrémnych vyhrážok sa rovná politickým aktom, ktoré vplývajú na materiálne podmienky reálneho sveta. To platí pre každé či už zámerne, alebo neopatrne vykĺznuté slovo alebo mimovoľné gesto. O to horšie, ak sa silné slová používajú ako náhrada za chýbajúce argumenty či dokonca chýbajúcu stratégiu.