každý príklad je unikátny a porovnávanie detailov konkrétneho vojnového konfliktu s inými je preto vždy riskantné. A predsa je tu možné rozpoznávať isté konštanty.

praktické súvislost

Nenahraditeľným zdrojom takýchto poznatkov je, samozrejme, (okrem iného) aj štúdium histórie – nielen priebehu vojen a bitiek, ale tiež politického a diplomatického kontextu, z ktorého môže vojna vzniknúť, politických zlyhaní, ktoré k vojne vedú, aj politických dôsledkov, do ktorých vojna vyústi. Politické výsledky vojen mávajú skrátka rôznu kvalitu, na ktorej môžu závisieť životné šance mnohých generácií.

Ide teda o poznatky prakticky aplikovateľné na aktuálne dianie, to však neznamená, že môžu poslúžiť ako manuál; skôr ide o materiál, ktorý nám umožňuje pestovať cit pre interpretáciu významu prebiehajúcich udalostí, schopnosť rozpoznávať možné následky rozhodnutí, vykonávať prezieravú politiku, ktorá minimalizuje riziká a maximalizuje zisky pre bezpečnosť národov a štátov.

Toto poznanie by sme teda nemali pokladať za čisto „akademické“, ako sa neraz hanlivo označujú výsledky bádania pokladané za prakticky neaplikovateľné. Opak je pravdou: bez poznania týchto konštánt sa vystavujeme riziku, že sa dopustíme omylov, ktoré môžu mať smrtiace následky.

Môže to napríklad znamenať, že sa vojna doposiaľ len možno stane nevyhnutnou, že samotný priebeh vojny môže byť ničivejší, že spôsobené škody a utrpenie sa prehĺbia, že vojnu môže byť ťažšie ukončiť. Nastolený mier nemusí byť stabilný, akceptovaný víťazmi aj porazenými; naopak, môže byť vratký, zainteresovanými stranami vnímaný ako nespravodlivý, neuspokojivý, nehodný zachovania. Zainteresované strany nemusia pokladať dodržiavanie nastolených mierových podmienok za výhodnejšie než ich porušenie. Môžu situáciu vyhodnotiť ako príležitosť pokúsiť sa o násilnú revíziu dosiahnutých výsledkov. Výsledky vojny môžu byť pre víťazov aj porazených príležitosťou pre nový začiatok otvárajúci nové šance, no môžu byť aj zdrojom pocitu poníženia, nespravodlivosti, túžby po pomste.

stieranie hraníc 

K tomu je potrebné pridať upozornenie so zvláštnym významom pre modernú dobu. Nezabúdajme, že vojna je síce zlo a zdroj utrpenia, no nie jediný, ktorý môžu spôsobiť ľudské bytosti iným ľudským bytostiam. Plánovitá genocída, deportácie, koncentračné tábory, masové nútené vyvlastňovanie, zotročovanie, policajné represálie sa síce spravidla odohrávajú, pardon, páchajú v súvislosti s existenciou vojnového stavu. Vojna ich uľahčuje znižovaním morálnej citlivosti, umožňuje, zastiera, nezriedka sa odvolávkami na ňu ospravedlňujú (akokoľvek pokrytecké či cynické tie „ospravedlnenia“ sú). Pravdou však je, že takéto zločiny sa môžu diať v zázemí, zaštítené byrokratickými a technokratickými mašinériami štátnych aparátov a neraz na nich participujú či priamo ich vykonávajú civilné kádre, policajné sily, ktorých sférou pôsobnosti sú „vnútorné“ záležitosti, a tiež paravojenské útvary, neraz zložené z vojenských a civilných predstaviteľov (ako napríklad nacistické Einsatzgruppen). A môžu sa diať aj v čase mieru. To tiež naznačuje, že existujú situácie, keď sa hranica medzi tým, čo normálne vnímame ako „vojnový“ a „mierový“ stav, mihotá, rozplýva a mizne. To sa týka aj istého typu politických režimov, ktorých výkon moci sa svojím charakterom fakticky blíži vedeniu permanentnej vojny proti vlastnému obyvateľstvu.