hrdinka tohto rozprávania, Elena Maróthy-Šoltésová, nevykonala žiadne hrdinské činy, nikdy nebola uväznená, ba neprejavovala ani hrdinské gestá. Všetkého toho bolo dosť u jej mužských rovesníkov. Jej život plynul akoby bez vzruchov, celkom konformne. A predsa sa o nej hovorilo ako o žene, smrťou ktorej „odchádza do večnosti kus... dejín slovenského národa, borby za jeho práva, odchádza vzor slovenským ženám, ich duchovný vodca“. Podobné hodnotenie tvorí aj úvod k jej dnešnému životopisu.

Predpoludním 6. januára 1855 odbavoval farár Daniel Maróthy v snehom zapadnutej Krupine trojkráľové pobožnosti. A pokým sa prihováral k veriacim, v izbe evanjelickej fary sa prihlásilo o slovo jeho dieťa. Pekné zdravé dievčatko dostalo pri krste o tri dni neskôr meno Helena.

Jej otcom bol, ako sme už spomenuli, evanjelický farár Daniel Maróthy, aktívny člen štúrovskej básnickej skupiny. Pod pseudonymom Vrahobor Maškovský (pochádzal z dedinky Mašková neďaleko Lučenca) uverejňoval svoje vlastenecké aj ľúbostné verše v časopisoch Orol tatránski a Sokol. Zaujatie za národné ciele tak bolo realitou, do ktorej vrástla. Matkou bola Karolína Hudecová, dcéra Matiáša Hudeca, správcu sklenej huty v Bzovej, vo Zvolenskej stolici. Vydávala sa veľmi mladá – ako šestnásťročná.