a kto by prinajmenšom nepocítil pokušenie cynizmu pri sledovaní dnešného medzinárodného diania aj domácej politickej scény?

nerezignovať 

Pravda, ak chceme, aby naša rozkoš z cynických úvah zostala neskalená, najlepšie bude pritom potichu predpokladať, že všetko, čo kritizujeme na ľudskom správaní, platí pre všetkých ostatných, len nie pre nás. No nech už sme akokoľvek zbavení ilúzií o iných ľuďoch a nech sme akýkoľvek virtuózi v pestovaní ilúzií o sebe samých, na isté veci by sme nemali zabudnúť. Cynizmus sa môže stať pascou. To, že sa mnohí z nás správajú v mnohých prípadoch iracionálne, neznamená, že máme na rozum rezignovať. Výskyt nemorálneho správania nie je dôvod na zavrhnutie morálky. To, že ľudská kultúra zahŕňa aj zvrátené vzorce správania, neznamená, že sa máme vrátiť do džungle (tam by napokon väčšina z nás neprežila ani deň). 

A to, že sa príliš často prejavujeme ako neschopní či neochotní vyvodiť dôsledky z minulých chýb, neznamená, že toho nie sme schopní vôbec a už vôbec nás to neoprávňuje na vyvodenie záveru, že história je – prepytujem – pre blbcov, a že sa na ňu môžeme vykašľať, keďže nám (vraj) ako zdroj poučenia nemôže poslúžiť. A konečne: to, že sa mnohokrát a preukázateľne správame ako servilní nevoľníci, ešte neznamená, že sloboda neexistuje a že nemá význam o ňu usilovať.

infantilný dav

Najmä tie posledné dve tézy, týkajúce sa pamäti a slobody, by som teraz rád podčiarkol (bez toho, aby sme ich od tých zvyšných odtrhli). Okrem upozornenia na význam pamäti a význam slobody mi tu ide o poukázanie na ich vzájomnú súvislosť. A je to veru dôležitá súvislosť, hoci aj na ňu občas ľahkomyseľne zabúdame; následne slobodu a pamäť vnímame ako vzájomne nesúvisiace javy, ba neraz ich kladieme proti sebe, akoby jedno malo existovať na úkor druhého.