túto vetu (ide, samozrejme, o slovenský preklad) predniesol Tomáš Garrigue Masaryk vo svojom abdikačnom prejave v roku 1935. V tom čase mal už 85 rokov a za sebou dlhú a úspešnú dráhu filozofa, sociológa, pedagóga, novinára, politika a štátnika. Väčšina z tých, ktorí vedia, o koho ide, ho pozná najmä ako jedného zo zakladateľov Československa a ako prvého prezidenta Československej republiky. A to napriek tomu, že na svoj prezidentský úrad nastúpil ako šesťdesiatosemročný, teda vo veku, keď má väčšina ľudí aktívnu časť života za sebou. Veľká časť jeho veľkého diela tak zostáva trochu v tieni jeho štátnického pôsobenia.
Tomáš Masaryk sa narodil vo štvrtok 7. marca 1850 v Hodoníne, v zmiešanej moravsko-slovenskej rodine. Jeho otcom bol slovenský kočiš z Kopčian, Jozef Masárik (Maszarik Józef), matkou Terezie Kropáčková z Hustopečí. Terezie pochádzala z česko-nemeckej rodiny, jej rodnou rečou bola nemčina, a tak sa v rodine Masárikovcov hovorilo striedavo slovensky, nemecky a moravským nárečím.
Omnoho neskôr vznikol mýtus, ktorý spochybňoval otcovstvo Jána Masárika. Syn Tomáš sa mu totiž narodil len šesť mesiacov a tri týždne po svadbe a navyše sa vôbec nepodobal svojim bratom. Za otca označovali Nathana Redlicha, bohatého židovského statkára, u ktorého Tomášova matka pred svadbou s Janom Masárikom pracovala. Židovská krv Tomáša Masaryka sa dostala na pretras hlavne v rokoch 1899 – 1900, keď Masaryk obhajoval Žida Leopolda Hilsnera, obžalovaného z rituálnej vraždy mladej katolíčky. K tejto kapitole Masarykovho života sa dostaneme o trochu neskôr.
Na výchovu mladého Tomáša mala hlavný vplyv jeho matka. Ona rozhodla, že chlapec sa má po základnom vzdelaní v neďalekých Čejkoviciach naďalej vzdelávať na nemeckej piaristickej reálke v jej rodných Hustopečiach. Po dvoch rokoch školskej dochádzky v hustopečskej reálke však musel trinásťročný Tomáš školu opustiť.
Rodina nemala dosť peňazí na jeho vzdelávanie, a tak ho rodičia dali do učenia. Najskôr sa učil za zámočníka a neskôr za kováča. Bola to preňho zaujímavá a užitočná skúsenosť, keďže však dostal cisárske štipendium, s radosťou sa zapísal na brnianske gymnázium. V štúdiu pokračoval potom vo Viedni, kde v roku 1872 zmaturoval a v roku 1876 obhájil titul doktora filozofie.
Ani doktorátom vo Viedni sa však jeho vzdelávanie neukončilo, keďže 15. októbra 1876 sa objavil v Lipsku, kde sa rozhodol doplniť si vzdelanie na prestížnej univerzite. Nebudeme sa tu zaoberať tým, aký vplyv malo na Masaryka štúdium nemeckých filozofov. Nie že by to nebolo v jeho živote dôležité, to dôležitejšie sa však udialo v inej sfére – vo sfére emocionálnej. V Lipsku totiž študovala muzikológiu mladá Američanka, rodáčka z Brooklynu, Charlotte Garrigue. Nielenže tam študovala, ale ubytovala sa v rovnakom penzióne ako Tomáš Masaryk. Mladí ľudia sa zblížili a to zbližovanie prebehlo pomerne rýchlo, ako o tom svedčia záznamy v Masarykovom denníku: 13. júna 1877 si zaznamenáva stretnutie s mladou Američankou, 14. júna išli spolu do divadla, 15. júna ju už v denníku nazýva „Charley“.
Všetko potom pokračovalo rovnako rýchlo, v auguste sa Tomáš a Charlotte zasnúbili, v polovici februára 1878 odcestoval Masaryk loďou Herder do New Yorku (loď Herder počas nasledujúcej plavby stroskotala), no a 15. marca 1878 mali na brooklynskej radnici svadbu. Tomáš Masaryk hneď po svadbe pridal k svojmu menu aj priezvisko manželky – Garrigue. Bol to jednak prejav úcty k manželke a jednak vyjadrenie obdivu k hodnotám americkej spoločnosti a kultúry.
„Na jeseň roku 1914 sa Masaryk vydal na cestu po Európe, nevediac ešte, že jeho pobyt v zahraničí sa natiahne na dlhé štyri roky.“
Po svadbe sa Masarykovci usadili v malom byte vo Viedni. Žili dosť skromne, keďže sa mohli spoliehať len na to, čo si Masaryk zarobil za pár hodín súkromnej výuky denne. V tom čase, krátko po svojej tridsiatke, sa už Tomáš Garrigue Masaryk vyznačuje výnimočným kultúrnym rozhľadom, okrem češtiny ovládal osem jazykov (starú gréčtinu, latinčinu, nemčinu, francúzštinu, ruštinu, angličtinu, slovenčinu a poľštinu), štúdiom veľkých českých historikov a spisovateľov získal dôkladné vedomosti z českých dejín. Niet sa čo diviť, že mu v roku 1882 ponúkli miesto profesora na pražskej univerzite.
Nasledujúce roky sú pre Tomáša G. Masaryka viac ako plodné. Okrem prednášok na univerzite veľa publikoval, bol poslancom v Ríšskej rade aj v Českom zemskom sneme, založil Českú stranu lidovú a tiež cestoval, aj do USA a Ruska.
Z tohto obdobia je aj najväčšia aféra akademického rázu, do ktorej sa Masaryk zaplietol. Išlo o spor o takzvané Rukopisy. Rukopis královedvorský a Rukopis zelenohorský boli mystifikácie, či skôr umelo vytvorené podvrhy, ktoré mali byť významnými pamiatkami počiatkov českej literatúry. Napriek pochybnostiam sa Rukopisy dlho považovali za pravé a celé 19. storočie ovplyvňovali kultúrny život českého obrodenia. Ich pravosť postupne spochybňovali viacerí filológovia a historici – a tiež profesor Masaryk. O tom, aké vášne okolo Rukopisov planuli svedčí aj fakt, že Masaryka za jeho odmietavý postoj nazvali nepriateľom národa a sám kvôli nemu takmer prišiel o miesto profesora.
Druhým významným počinom tej doby je Masarykovo angažovanie v takzvanej Hilsneriáde. V roku 1899 obvinili dvadsaťdvaročného tuláka Leopolda Hilsnera z rituálnej vraždy mladej krajčírky. Dôkazy neboli vôbec jednoznačné, tlak antisemitskej verejnej mienky bol však taký silný, že tuláka obvinili a odsúdili na trest smrti obesením. Masaryk, presvedčený o jeho nevine, bojoval proti rozsudku vo svojich článkoch, ale tiež aj osobným vyšetrovaním celej záležitosti priamo na mieste činu. Prebehli ďalšie dva súdne procesy, ich výsledkom však bolo len nahradenie trestu smrti doživotným väzením. Masarykovi sa tak podarilo zachrániť Hilsnerovi hlavu, nie však najlepšie roky jeho života. Hilsner tak strávil ďalších devätnásť rokov vo väzení, kým nedostal od cisára milosť. Z tejto doby pochádzajú aj prvé narážky o židovskom Masarykovom otcovi, o ktorých sme sa zmienili na začiatku.
Masaryk bol až do prvej svetovej vojny zástancom zachovania rakúsko-uhorského mocnárstva. Jeho víziou však bolo mocnárstvo silne zreformované do federácie autonómnych štátov. Po vypuknutí vojny však tento postoj opustil a začal pripravovať vystúpenie českého národa z Rakúsko-Uhorska. Zároveň uňho začala v tom čase klíčiť vízia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Spojenie Čechov a Slovákov stálo na troch predstavách: na starej predstave prevzatej od Jána Kollára, osobnej predstave Masaryka, ktorý bol svojím pôvodom Čechoslovák, a na strategickej predstave pre obdobie po rozpade Rakúsko-Uhorska, pretože bolo potrebné vytvoriť protiváhu k trom miliónom Nemcov obývajúcim Čechy a Moravu dostatočným počtom Slovanov.
„14. novembra 1918 zvolilo dočasné Národné zhromaždenie Tomáša Garriguea Masaryka jednomyseľne za prezidenta Československej republiky.“
Na jeseň roku 1914 sa Masaryk vydal na cestu po Európe, nevediac ešte, že jeho pobyt v zahraničí sa natiahne na dlhé štyri roky. Najskôr odišiel do Švajčiarska. V blízkom Chamonix pod Mont Blancom sa stretol s Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorý tam pôsobil ako meteorológ. Poznali sa aj predtým, keďže Štefánik bol bývalým Masarykovým študentom a zrejme sa už vtedy dohodli na spolupráci. V septembri roku 1915 emigroval za Masarykom jeho ďalší bývalý študent Eduard Beneš a obidvaja odišli do Paríža. Tu sa k nim pripojil vo Francúzsku naturalizovaný Štefánik. Vznikla tak známa trojica, ktorá sa hlavným spôsobom zaslúžila o rozpad Rakúsko-Uhorska a o založenie Československa.
Navzájom si rozdelili úlohy – Masaryk odišiel do Londýna, Beneš so Štefánikom do Paríža. Masaryk bol v Londýne neobyčajne činný; ako profesor prednášal na univerzite King’s College, verejne vystupoval, veľa publikoval, ale hlavne rozvíjal osobné styky, ktoré sa neskôr ukázali ako veľmi potrebné. Nezaháľali ani Beneš so Štefánikom v Paríži, a tak mohla so súhlasom francúzskej vlády vzniknúť 14. mája 1916 Československá národná rada ako reprezentatívny orgán československého zahraničného odboja a oficiálna predstaviteľka budúceho československého štátu.
V tom čase Masaryk cestoval veľa, najdôležitejšími však boli hlavne dve cesty. Tou prvou bola cesta do Ruska, kam sa vydal po februárovej revolúcii v roku 1917. Tu dal rozhodujúci podnet na vznik československých légií. Z českých a slovenských zbehov, zajatcov a Čechov a Slovákov žijúcich v Rusku vybudoval do konca roku 1917 vyše päťdesiattisícovú armádu. Dobrovoľnícke jednotky bojovali najskôr proti vojskám Rakúsko-Uhorska a Nemecka, neskôr proti ruskej Červenej armáde. V rámci bojov kontrolovali dokonca najdôležitejšie body železničnej Transsibírskej magistrály. Masaryk sa napriek svojmu pokročilému veku (mal vyše šesťdesiat rokov) osobne zúčastňoval na organizácii légií. V roku 1918 však považoval svoju účasť v Rusku za skončenú a rozhodol sa „lobovať“ v Spojených štátoch.
Do USA sa vydal vlakom v deň svojich šesťdesiatych ôsmych narodenín, 7. marca 1918, strastiplnou cestou lazaretným vlakom do Vladivostoku, odtiaľ cez Tokio a kanadský Vancouver do Chicaga. 19. júna prijal Masaryka vtedajší americký prezident Woodrow Wilson. Masaryk presviedčal prezidenta, že vojnu je možné vyhrať, ak bude rozbité Rakúsko-Uhorsko. 18. októbra 1918 Wilson verejne prijal jeho stanovisko so slovami „národy samy musia byť sudcami nad konaním rakúsko-uhorskej vlády, aby sa splnili ich snahy a ich ponímanie vlastných práv a osudov“. V ten istý deň doručili Ministerstvu zahraničných vecí Spojených štátov dokument známy ako Washingtonská deklarácia, ktorá odmietla možnosť autonómie v rámci Rakúsko-Uhorska a načrtla podobu budúceho Československa. Deklarácia, ktorú vytvoril Tomáš Garrigue Masaryk v spolupráci s americkými diplomatmi, sa stala v podstate zakladajúcou listinou nového československého štátu.
14. novembra 1918 zvolilo dočasné Národné zhromaždenie Tomáša Garriguea Masaryka jednomyseľne za prezidenta Československej republiky. Za prezidenta ho potom zvolili ešte trikrát, posledný raz, ako osemdesiatštyriročného, v roku 1934. Počas svojho života bol sedemnásťkrát navrhnutý na ocenenie Nobelovou cenou za mier.
Tomáš Garrigue Masaryk zomrel 14. septembra 1937 o 3. hodine a 29. minúte stredoeurópskeho času.
Vzťah Tomáša Garrigue Masaryka k Slovensku a Slovákom bol dosť nejednoznačný. Na jednej strane ho k Slovensku spájal nebývalý inštinktívny vzťah. Veď jeho otec bol Slovákom a on sám hovoril doma väčšinou slovensky. Masaryk si tak od útleho detstva pestoval istú slovenskosť. Na druhej strane si dostatočne neuvedomil emancipačné hnutie Slovákov a odmietal ich autonomistické predstavy. Jeho osobný vzťah k Slovákom bol teda síce srdečný, ale nepretavil sa do politickej podoby.
Hlavný zdroj: Soubigue, A. (2004): Tomáš Garrigue Masaryk, Paseka. ISBN 80-7185-679-7