z veliteľského mostíka bolo vidieť, ako sa v oblaku dymu letová paluba nadvihla, bok trupu sa zvlnil a vzápätí roztrhol ako z papiera. Taihō vybočila zo zostavy, zastavila sa a prudko naklonila na zranený bok. Bolo zrejmé, že to je jej koniec. Viceadmirál Jisaburō Ozawa chcel zostať na palube, ale jeho štáb ho presvedčil, aby svoju vlajku preniesol na ťažký krížnik Haguro. Ozawa poslúchol, vzal cisárov portrét a prestúpil na torpédoborec  Wakatsuki, ktorý ho dopravil na Haguro. Po ďalšom mohutnom výbuchu sa Taihō prevrátila a vzápätí sa nad ňou rozbúrená hladina zavrela.

lietadlové lode z tankerov  

Velenie japonského námorníctva podľa programu Taigei v roku 1934 rozhodlo o stavbe trojice veľkých tankerov. Práce na prvých dvoch, Takasaki a Tsurugizaki, sa hneď rozbehli, ale v roku 1935 sa ich účel zmenil na pomocné lode pre ponorky. Keď Japonsko koncom roka 1936 už nebolo viazané tonážnymi limitmi, došlo k ďalšej zmene a dva tankery mali byť dokončené ako lietadlové lode. Prvý tanker, Takasaki, sa po dokončení stal lietadlovou loďou a ako Zuihō bol v decembri 1940 zaradený do operačnej služby. Druhú loď, Tsurugizaki, však v januári 1939 najprv dokončili  ako ponorkový tender, ale od roku 1941 sa podrobila prestavbe na lietadlovú loď. Pod novým menom Shōhō bola dokončená v januári 1942. Lode s dĺžkou 205 metrov mali plný výtlak 14 200 ton,  ich priebežná letová paluba bez nadstavby mala 196 metrov, takže veliteľský mostík bol umiestnený pod koncom letovej paluby. Pôvodné vznetové motory nahradila dvojica turbín s celkovým výkonom 52 000 koní, ktoré umožňovali najväčšiu rýchlosť vyše 28 uzlov.