ja som o ňom vedel, on o mne nie. Práve preto, že bol „s nami“ len chvíľu, hádam, dva – tri semináre, tak v poradovníku odpovedí na učiteľom (teda ním, Zajacom) zadané úlohy na mňa jednoducho neprišlo. Niekedy na začiatku osemdesiatych rokov Peter z Nitry odišiel. Vtedy som nevedel, prečo, a vlastne som nevedel ani to, prečo sa on, Bratislavčan, v Nitre ocitol. Dozvedel som sa to až oveľa neskôr a len postupne. Až s odstupom času mi porozprával, prečo sa mu atmosféra v Nitre, na pracovisku, ktoré bolo počas sedemdesiatych rokov svojho druhu azylom pre viacerých „nepohodlných“, Zajaca nevynímajúc, stala „priúzkou“. A až s odstupom času som sa dozvedel o jeho predchádzajúcom „vyhadzove“ z vydavateľstva Smena a jeho edície Mladá tvorba.

Znova sme sa stretli až v roku 1986. Zajac pracoval v Literárnovednom ústave SAV a ja som tam po vojne a dvojročnom učiteľovaní na učňovke nastúpil na internú vedeckú ašpirantúru. V tom čase už okolo neho fungovala skupina mladých kolegýň a kolegov, tiež ašpirantov a Peter mi ponúkol, aby som sa k nim pridal. Mal som šťastie. Mohol sa ma v tom čase ujať aj niekto iný z vtedajších pracovníkov a ktohovie, ako by to so mnou dopadlo... V Zajacovej „partii“ bola skvelá rovesnícka atmosféra, aj keď boli medzi nami vekové rozdiely. Dnes by sme to spolu s Petrom vedeli pomenovať pojmom českého filozofa Miroslava Petříčka, ktorý konvenuje tomu, čo aktuálne spoločne robíme: fungovalo medzi nami morfogenetické príbuzenstvo.