rozmýšľam a neviem prísť na to, aké by tie vety, ktoré by vedeli sprostredkovať silný pocit stability, ktorý vo mne asi najviac v súvislosti s Tebou rezonuje, mali byť. Aj keď si spomeniem na roky dávne, pradávne s nadáciou aj v súčasnosti. Vždy si tak nejako stál pri nás, či už nablízku, či z diaľky. Pozoroval si, upozornil, ak sme zišli z cesty, dával pocit istoty, zmyslu, podpory, hľadania zmysluplných nových možností, ak nejaká zlyhala.
Byť o nos vpredu. Tak sme to vždy v nadácii hovorili a mysleli sme na Teba, Peter. Vždy si vedel nejak vycítiť, že toto je ono, toto treba robiť a skutočne tomu tak bolo. Zároveň si vedel presne pomenovať veci, hovoril si: „...áno, takto to je. Darmo sa plahočíš. Zabudni na to, že sa to zmení. Tadiaľ cesta nevedie.“
Priamosť, jednoznačnosť. Pamätám si situácie, napríklad na príjemnej večeri priateľov v Jasmíne, kde si svojou jednoznačnosťou, priamosťou a neústupčivosťou kadekoho, aj z blízkych, riadne naštval. Mne sa to nejakým zázrakom nikdy nestalo, ale zakaždým keď sa také niečo stalo, tak sme si s Egonom Gálom vymieňali pobavené pohľady: „Fú, už je to tu.“
Pamätám sa, ako si ešte kedysi, kedysi dávno, prichádzal z Berlína a hovoril si nám o tom, ako sa treba naučiť hovoriť veci priamo, že tam sa to tak robí a treba to tak robiť, lebo inak sa budeme len motať a pokrytecky neriešiť to, čo treba, a to je na škodu všetkým.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.