pre mnohých zostáva jedným zo symbolov doby, keď sa na chvíľočku zdalo, že dejiny dávajú intelektuálom priestor hovoriť – a dokonca byť vypočutí. Tento obraz, v ktorom figuruje ako homo politicus, je pravdivý, no nie úplný. Ak by sme Petra Zajaca vnímali len cez jeho politicko-spoločenské angažovanie, zostal by nám portrét síce hodný rešpektu, ale ochudobnený o najzaujímavejšiu vrstvu.

Myslím si totiž, že Peter Zajac ostal predovšetkým – a rovno poviem,že aj našťastie – tým, čím bol aj pred svojím vstupom do politického priestoru. Teda neprehliadnuteľným človekom slovenskej literatúry – a to v tom najširšom, takmer staromódne vznešenom zmysle slova. Patrí k posledným literárnym vedcom, ktorí nielen chcú, ale aj dokážu uvažovať o literatúre ako o celku, nielen ako o súbore izolovaných textov, smerov či generačných vĺn. Jeho myslenie vždy presahovalo horizont čiastkových interpretácií smerom k systematickej, ucelenej koncepcii literatúry ako jednej zo základných foriem ľudskej kultúrnej existencie. Literatúra uňho nie je len predmetom odborného skúmania, ale pulzujúcim organizmom, v ktorom sa stretáva tvorivosť, skúsenosť sveta, estetické napätie aj ontologické otázky. Ak sa Zajac pýta, kým vlastne sme, pýta sa to prostredníctvom literatúry.