a pretože patrím medzi tých dvoch-troch ľudí, ktorí sa s ním poznajú nielen z politiky a vôbec z verejného života, ale aj z civilného povolania a zamestnania, tak by som tu pri jeho jubileu chcel hneď skraja vysloviť, že Peter Zajac je síce – čo všetci vedia – absolútny homo politicus, človek spoločenský a politický, človek organizovania, vyjednávania, rokovania, presadzovania i rečnenia, dokonca aj predsedania a aj hlasovania, človek fungujúci v grupách a pomocou grúp, ale že v mojich očiach vždy bol a aj zostal najmä tým, čo poznáme pod označením homo litteratus. A bol a zostal takým človekom nie iba v tom starobylejšom a všeobecnejšom význame, označujúcom vzdelanca či učenca, ale najmä v tom užšom význame, ktorý označuje človeka písaného slova, kníh a vôbec literatúry, teda literáta.

Áno, Peter Zajac vždy bol a dodnes zostal literátom. A to nie hocijakým, nie príležitostným, ale profesionálnym, mimoriadne plodným, so široko rozloženými záujmami a v istých oblastiach – najmä v literárnej kritike a v teórii literatúry – aj mienkotvorným.

My dvaja sa poznáme zhruba od konca šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď sme už v tých časoch – ja o niečo skôr – obšťastňovali a aj obťažovali svojimi písačkami literárne a kultúrne časopisy tých dávnych čias. Nejakú dobu sme obaja aj redaktorčili, ale začiatkom sedemdesiatych rokov sa nám podarilo schovať sa do akademického prostredia – jemu do Nitry na Pedagogickú fakultu, mne do Slovenskej akadémie vied. Dali sme sa obaja, takpovediac, na vedu.