iba nedávno si bilancoval, čo priniesol uplynulý rok „dreveného hada“ svetu, uvažoval si o komplexnosti venezuelského problému, predstavoval si čitateľom skvosty našej architektúry či sochárstva a dramatické osudy ich tvorcov, pripomínal si silu občianskeho združovania – a najnovšie sa zamýšľaš nad vzdelanosťou pre 21. storočie. Asi nie som jediná, čo občas žasne nad Tvojím záberom a energiou.
Vek nie je iba číslo, ako to zvyknú vzletne hlásať propagátori večnej mladosti. Želám Ti preto k osemdesiatke okrem lásky a priazne ľudí, na ktorých Ti záleží, aj zdravie – a najmä dosť času.
Dosť času, aby si mohol dopísať svoje rozrobené texty a dokončiť rozbehnuté projekty. Aby si sa mohol naďalej prihovárať čitateľom či poslucháčkam, oceňujúcim v Tvojom pohľade všetko to zažité, napozorované, napremýšľané, precítené – to, čo sa zúročuje rokmi. Prezradím Ti, že ja by som si rada zalistovala aj v knihe, kde sa s nami delíš o poznanie, čo bolo pred tým, ako sa z Teba stal Zajac – verejný intelektuál (Schöngeist, ako si Ťa pomenovala moja mama): ako to bolo s tvojimi rodičmi, starou mamou či prastarým otcom... akú tvár dali svojim malým dejinám pod tlakom vtedajšej veľkej histórie. Vieš o tom zaujímavo rozprávať.
Prešli už bezmála štyri desaťročia od čias, keď sa niektorí z generácie dorastajúcej koncom 60. rokov začali vyhraňovať proti normalizačnému opatrníctvu, oportunizmu a bezmocnosti. Aj my, sociológovia „šedej zóny“, sme už zvádzali svoje zápasy, usilovali sme sa rozšíriť priestor slobody našej profesie. Pamätám si, s akým nadšením som začiatkom roka 1989 čítala štúdiu o situácii v súčasnej slovenskej literatúre, ktorú si napísal s Evou Jenčíkovou do Slovenských pohľadov. Mám Ťa pred očami, ako v knižnici Literárnovedného ústavu uvádzaš prednášku o „ineditnej“ literatúre Milana Petruska, proskribovaného českého vzdelanca, autora samizdatového Sociologického obzoru. Pokračovali sme potom u nás doma, v užšom kruhu sme debatovali o etike vedy či skôr o porušovaní etických a metodologických noriem v správaní vedcov. Na túto diskusiu som okrem Teba a Petruska pozvala ešte matematika Pavla Brunovského, ekonóma Jozefa Markuša (vtedy ešte celkom nematičiarskeho) a biológa Juraja Holčíka. Keď v septembri 1989 vyšiel záznam z diskusie v Klube Slovenských pohľadov, videla som v tom dôkaz, že sa predsa len čosi aj na Slovensku hýbe – hoci som o tektonickom zlome, ktorý onedlho príde, nemala ani tušenia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.