nepodarilo sa síce dokázať, že je to vlastne stará čínska kliatba, podľa ktorej „zaujímavé časy“ môžu priniesť ťažkosti, neistotu, spory, chaos či až násilie – ale viaceré verejné osobnosti v európskej histórii tento výrok vnímali práve tak. Medzi najznámejšie patrí vyjadrenie Austena Chamberlaina, niekdajšieho britského ministra zahraničia a staršieho brata politika, ktorého meno u mnohých oprávnene vyvoláva odpor, totiž Nevilla Chamberlaina. Kým Neville Chamberlain si namýšľal, že v októbri 1938 priniesol z Mníchova pre Britániu i pre svet mier s Hitlerom, sir Austen, nositeľ Nobelovej ceny mieru za rok 1925 za príspevok k uzavretiu Locarnskej zmluvy, hovoril v roku 1936 o „vážnom narušení“ kolektívnej bezpečnosti, ktoré spôsobilo hitlerovské Nemecko, keď jeho armáda vstúpila do Porýnia. Tým prestala platiť Locarnská zmluva uzavretá medzi Nemeckom, Francúzskom, Belgickom, Veľkou Britániou a Talianskom, v ktorej Nemecko uznalo svoje hranice na západe a všetky tieto štáty sa zriekli násilia ako cesty k presadzovaniu svojich mocenských záujmov: „Niet pochýb o tom, že táto kliatba – May you live in interesting times – padla teraz na nás. Prechádzame z jednej krízy do druhej, trpíme jedným šokom za druhým.“ Obludných následkov ďalšieho Hitlerovho postupu sa už nedožil, pretože zomrel v roku 1937.

Napriek tomu sme s Petrom Zajacom zakúsili aj chvíle, keď sme si priali, aby sa ľady umŕtveného času normalizácie pohli a nastali „zaujímavejšie“ časy.

jedna generácia

Predchádzali tomu roky nášho dospievania, našťastie v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Peter píše o tom, že sme boli jedna generácia: „Vyrastali sme s Lasicom a Satinským, rockovou hudbou a džezom, s Dežom Ursinym, Mariánom Vargom a Paľom Hammelom, poniektorí aj s modernou vážnou hudbou. Martinovi bolo asi bližšie absurdné divadlo a Mrožek, mne nový film, Godard a Bláznivý Petříček. Obtreli sme sa o filozofiu existencie, predpokladám, že nám bol obom blízky Visconti, Fellini a Bergman, možno sme chodili obaja do kina Čas na Friga a lupinovky, bavili nás chaplinovky. Čítali sme Hemingwaya, so Salingerom a Kerouacom pod pazuchou sme stopovali, Cortazárove, Márquezove a Borgesove bonmoty sme poznali naspamäť, rovnako ako vetu zo Zlatého teľaťa o Ostapovi Benderovi. Žili sme s Klubom přátel poesie a Světovou literaturou, s Apollinairom, Eliotom, Ferlinghettim, Ginsbergom, s Kleeom, Picassom, Chagallom a Modiglianim.“

Áno, pomery sa uvoľnili, literatúra, hudba, divadlo, film, výtvarné umenie – vo všetkých týchto oblastiach sa vytrácal rigidný socialistický realizmus. Vychádzali skvelé knihy, pôvodné aj preložené – Solženicynov Jeden deň Ivana Denisoviča, Tatarkove Prútené kreslá, Johanidesovo Súkromie, Hrabalovi Pábitelé, Škvoreckého Konec nylonového věku, Kunderove Směšné lásky a Žert, Camusov Mor a Cudzinec, Hemingwayov Pohyblivý svátek, Kafkov Proces, Faulknerov Absolon, Updikeov Kentaur, Moraviova Rimanka. V intelektuálnom prostredí rezonovali pojmy ako odcudzenie, existencializmus, transcendentno. Čítali sme nielen Kultúrny život a Literární noviny, ale aj Světovú literaturu, Plamen, Tvář, Host do domu. Svetový ohlas mala česká a slovenská filmová nová vlna – Uhrovo Slnko v sieti, Bednárov a Uhrov Organ, Jakubiskove Kristove roky, Hanákových 322, Formanov Černý Petr, Herzov Spaľovač mŕtvol, Chytilovej Sedmikrásky, Menzlove Ostře sledované vlaky, Němcov film O slavnosti a hostech.

mladá tvorba a Echo

Peter bol vtedy spolutvorcom kultového časopisu Mladá tvorba, spolu s Osamelými bežcami Ivanom Laučíkom, Petrom Repkom, Ivanom Štrpkom, a tiež s Jánom Štrasserom, Dušanom Dušekom, Dušanom Mitanom, Vladom Bednárom, Tomášom Janovicom, Milanom Lasicom a Júliusom Satinským. V roku 1969 Mladá tvorba navyše zažiarila humoristickou prílohou Infarkt.

My sme robili študentské noviny Echo, boli otvorené aj pre filozofov, spisovateľov, historikov, divadelníkov, filmárov, psychológov, prinášali populárne karikatúry i jedinečné fotografie. V rokoch 1966 – 1967 sa novinám viackrát podarilo prelomiť tabu. Uverejnili sme pôvodnú fotografiu z februára 1948 s Klementom Gottwaldom v baranici rečniacim z pražského balkóna, na ktorej bol aj Vladimír Clementis, komunistickou cenzúrou vyretušovaný a neskôr popravený. Echo ako jediné v republike prinieslo spomienku na výročie prvej „buržoáznej“ ČSR od Milana Zemka, nazvanú Navrátené dátumy. To bolo nóvum, 28. október sa oslavoval ako Deň znárodnenia. Mali sme blízko k začínajúcim divadelníkom, ktorí neskôr založili Divadlo na korze. Vyjadrovali náš vtedajší životný pocit – bola ním absurdita, grotesknosť, ironický úsmešok.