rodina Dobšinských žila na Gemeri od nepamäti. Jeho otec Pavol vyštudoval v Bratislave teológiu, potom učil osem rokov v Slavošovciach (v tom čase Szlabos), hlavnú časť svojho života, vyše päťdesiat rokov, pôsobil v Sirku (Szirk). Počas svojho učiteľského pôsobenia v Slavošovciach sa oženil s miestnou rodáčkou Zuzanou Julianou Paverovou, s ktorou mali deväť detí. Ako prvorodený sa 16. marca 1828 narodil hrdina tohto rozprávania, Pavol Emanuel Dobšinský. 

Dobšinského rodičia dbali na vzdelanie detí, prvé školenie v literárnom umení dostal od svojho ujca Michala Pauera a od vlastného otca. Neskôr študoval na dištriktuálnom gymnáziu v Rožňave a v Miškovci. V roku 1840 nastúpil ako študent filozofie a teológie na evanjelicke lýceum do Levoče (Löcse), ktoré patrilo v tom čase medzi významné uhorské stredné školy. Jeho význam pre slovenských študentov sa ešte zvýšil v marci roku 1844, keď prišli do Levoče z Prešporka trinásti študenti, ktorí odtiaľ odišli na protest proti zákazu prednášať na prešporskom lýceu, udelenému Ľudovítovi Štúrovi. 31. mája 1848 však lýceum na základe udania z protištátnej činnosti zavreli a študenti sa porozchádzali domov. 

Revolučná jeseň roku 1848 zastihla Dobšinského v rodičovskom dome v Sirku. Dlho tam nepobudol, pretože ho v máji nasledujúceho roku regrutovali za honvéda, teda za člena maďarskej revolučnej armády bojujúcej za nezávislosť Uhorska. Dobšinský sa tak dostal do tábora nepriateľov štúrovskej slovenskej povstaleckej armády.