takto opisuje hrdinu tohto rozprávania, Emanuela Andrášiho, jeho súputník, spisovateľ Mór Jókai. A Jókai sa v adrášiovskej rodine vcelku vyznal – o jednom z predkov Emanuela, o Štefanovi Andrášim (Andrássy István), napísal pútavý román, známy v slovenskom preklade ako Levočská biela pani.

Emanuel Andráši (Andrássy Manó de Csíkszentkirály et Krasznahorka) sa narodil 3. marca 1821 v rodinnom kaštieli v malej obci Vlachovo neďaleko Dobšinej. Kaštieľ doteraz existuje a po rekonštrukcii slúži ako kultúrny dom. Jeho rodičmi boli Karol Andráši (Andrassy Károlyi) a Etela Sápariová (Szapáry Etelka). Ako pokračovateľovi v dlhej línii Andrášiovcov – jeho priamy predok Martin Andráši (Andrássy Márton) sa narodil niekedy na začiatku 16. storočia – mu bola súdená úloha politika. Po štúdiách v Maďarsku, Francúzsku, Nemecku, Taliansku a Anglicku sa v roku 1848 stal poslancom Uhorského snemu za Turniansku župu. Ako hrdý Maďar sa zúčastnil revolúcie v rokoch 1848 – 1849. Tú, ako už vieme z predchádzajúcich rozprávaní, centrálna habsburská moc potlačila. Andráši, tak ako mnohí iní maďarskí revolucionári, musel z Uhorska utiecť.

„Svoje vyhnanstvo využil na cestovanie po svete – a to na cestovanie nie úplne obyčajné.“

Pestrejší porevolučný osud mal jeho mladší brat Július Andráši (Andrássy Gyula). Ten bol za účasť v revolúcii rakúskymi úradmi odsúdený na trest smrti a v neprítomnosti (in effigie) popravený. Neskôr však dostal amnestiu a stal sa jedným z najdôležitejších politikov novovzniknutého dvojštátia Rakúsko-Uhorska. Ako uhorský palatín dokonca korunoval panovnícky pár – cisára Františka Jozefa I. a jeho manželku cisárovnú Alexandru (známejšiu ako Sissy) – za uhorského kráľa a kráľovnú. Obraz znázorňujúci tento akt patrí medzi najväčšie atrakcie andrášiovského kaštieľa v Betliari. Vráťme sa však k Emanuelovi.