pritom by sa mohlo zdať, že existuje len málo dôvodov, prečo by naša príslušnosť k istému času a priestoru mala byť niečím iným než samozrejmou okolnosťou nášho života, ktorú môžeme ovplyvniť iba ak relatívne. 

Politické súvislosti sú tu zrejmé. Práve z oblasti politiky aj dnes vychádzajú impulzy, ktoré našu európsku príslušnosť, inokedy takú samozrejmú, znova spochybňujú. To súvisí aj s ďalším podozrivým javom: s frekvenciou našich diskusií a hádok o kultúre, a teda aj s tým, ako sa „kultúra“ stala politickou kauzou, čo neraz znamená aj: obeťou politikárčenia alebo (čo je ešte horšie) ideologizovania.

modernosť sa rozpomína 

Civilizácia a kultúra sú z veľkej časti synonymá, hoci nie celkom. V dobe romantizmu sa vo vzdelaných kruhoch (aj u nás medzi národnými buditeľmi, v nemalej miere ovplyvnených Herderom) udomácnilo pojmové rozlišovanie medzi „kultúrou“ a „civilizáciou“. Pod kultúrou sa rozumelo viac ľudové (alebo aj „prostonárodné“), lokálne, rurálne dedičstvo (vrátane napríklad ľudových krojov, slovesnosti či muzikálnosti), odovzdávané viac ústnou tradíciou a nereflektovanými zvykmi než písomnosťami či vyšším vzdelávaním – a pokiaľ sa toto všetko stalo predmetom reflexie, bola to práca, ktorej autori si uvedomovali svoje zvláštne miesto v histórii.