osemnásty marcový deň roku Pána 1713. V Liptovskom Mikuláši svitá. Mrzne, len tak praští. V tichu sa k šibenici pomaly blíži málopočetná procesia. Na voze vezú dvadsaťpäťročného Juraja Jánošíka. Ešte pred pár dňami to bol krásny muž. Vysoký a modrooký. Páčil sa ženám. Mal autoritu u mužov. Vedel dobre strieľať. Bol štedrý a veľkorysý. A nebol krutý, ako väčšina tých jeho súčasníkov, ktorí si rovnako ako on zvolili kariéru zbojníka. Preto bol v okolí známejší, než by sa patrilo na niekoho, kto v horách zastavuje pocestných a berie si z ich majetku. Preto mu pomáhali aj slušní ľudia. A preto vrchnosť vynaložila také veľké úsilie, aby ho chytila.
prečo sa ho báli
Na popravisko ho musia vyniesť. V súlade s vtedajšími zvyklosťami ho pri vypočúvaní podrobili ľahšiemu, a potom aj ťažšiemu mučeniu. Má dolámané kosti, vytrhané mäso, vybité zuby, vnútorné zranenia. Trasie sa v horúčke. Aj keby ho neodsúdili na smrť, pravdepodobne by následky „útrpného práva“ neprežil. Lenže oni ho na smrť odsúdili. Za pár krádeží a za vraždu domanižského farára, ktorú nespáchal. Báli sa ho. Nielen toho, kým bol, ale aj toho, kým by mohol byť.
„Zomrel mladý násilnou smrťou a náš národ si ho vybral ako svojho hrdinu.“
Bol to bývalý rákociovský povstalecký vojak, mohol byť nebezpečný cisárskej vrchnosti a bol široko-ďaleko obľúbený tak, ako sa na zbojníka nehodilo. Mohol byť Rákociho spojkou? Mohol podnecovať rebéliu? Mohol verbovať vojakov a zhromažďovať zbrane? Mohol sa spolčiť s diablom a čarami si zabezpečovať nezraniteľnosť? Tam smerovali otázky jeho sudcov.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.