aj keď malo sloveso zhnusil v Štúrovej ére zrejme menej negatívny obsah ako dnes, predsa len Štúrovo hodnotenie Janka Kráľa zodpovedá postoju mnohých Kráľových súputníkov. Väčšinou to bola kombinácia obdivu a odsúdenia. Hlavný hrdina tohto rozprávania bol totiž najradikálnejším poetom štúrovskej generácie, búrlivákom, hlučným rebelom a revolučným idealistom. Zároveň aj veľkým introvertom a individualistom, ktorý nadovšetko obľuboval osamelé prechádzky bratislavskými ulicami či liptovskými lesmi.

Nevie sa, ako vyzeral. Všetky jeho portréty vrátane jeho sochy v Sade Janka Kráľa v Bratislave sú idealizované predstavy podľa spomienok jeho nasledovníkov alebo vychádzajú z umelecky spracovanej zväčšeniny zo skupinovej fotografie z memorandového zhromaždenia v Martine 6. – 7. júna 1861.

Narodil sa 24. apríla 1822 do rodiny nezámožného mäsiara a krčmára Jána Kráľa a jeho ženy Žofie. Otec bol pánovitý voči žene aj deťom, často ich bíjaval a za to ho jeho syn nenávidel. O to vrúcnejšou láskou lipol k svojej mame. Aj sám básnik si, paradoxne, preniesol otcov zlozvyk do vlastného manželstva.

Základné vzdelanie získal v Liptovskom Mikuláši, gymnázium navštevoval na Gemeri, v Levoči a v Kežmarku. V roku 1842, vo veku 20 rokov, sa zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave (Prešporku). Istý čas býval u Ľudovíta Štúra. Na lýceum prišiel v dobe, keď bol za jeho múrmi badať zreteľný vzostup slovenského či slovanského živlu. Fungovala Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, na ktorej prednášal Ľudovít Štúr, Společnost česko-slovanská bola, opäť vďaka Ľudovítovi Štúrovi, fungujúcim spolkom. Kráľ sa však spolkového života veľmi nezúčastňoval, o to viac preferoval prechádzky po uliciach mesta. V tom čase už začal písať básne. Keďže sme stále ešte v období pred kodifikáciou štúrovskej slovenčiny, svoje prvotiny písal v češtine. Akonáhle však Štúr svoju slovenčinu predstavil, Janko Kráľ bol medzi prvými básnikmi, ktorí ju začali používať.