osobnosť M. M. Hodžu stojí až za Štúrom a Hurbanom nielen v mysliach obyčajných ľudí, ale aj v rámci odborných publikácií či diskusií. A to napriek tomu, že sám Štúr mal o ňom vysokú mienku, ako o tom svedčí nasledovné vyjadrenie: „...vzorný človek, ku všetkému pripravený Slovan, skala, tichá búrka a skvelá dúha Tatier.“

Slovo hodža znamená v turečtine učiteľ alebo majster a Hodžovi predkovia ho získali zrejme počas Osmanskej nadvlády v Uhorsku. Sám Michal sa narodil v hornoturčianskej obci Rakša do rodiny mlynára Jána Hodžu ako tretie zo šiestich detí. Základné vzdelanie získal v rodnej obci a v neďalekých Mošovciach. Do rovnakej školy chodil osemnásť rokov pred ním aj Ján Kollár. A rovnako ako Kollár, aj on prešiel z mošovskej jednotriedky na nižšie gymnázium do Banskej Bystrice. Z Banskej Bystrice odišiel do Rožňavy, kde sa zdokonalil v maďarčine a potom na evanjelické kolégium do Prešova, kde sa zase pocvičil v nemčine. V Prešove sa mu dostala do rúk Kollárova Slávy dcera a tu niekde sa začínalo prebúdzať jeho národné uvedomenie.

Veľmi sa preto tešil na evanjelické lýceum do dnešnej Bratislavy, ktoré bolo okrem iného známe aj svojou Katedrou reči a literatúry česko-slovanskej, v tom čase jedinou v Uhorsku. Bratislava – v tom čase Pressburg, Pozsony alebo Prešporok podľa toho, či ste patrili k nemeckému, maďarskému alebo slovenskému obyvateľstvu – bola vtedy tridsaťtisícovým mestom, ktorého sláva už medzičasom trochu zašla. Napriek tomu tu boli štyri kníhkupectvá, tlačiarne, pravidelné divadelné predstavenia. Ale najmä sa tu organizovali krajinské snemy, ktoré aspoň na krátky čas pripomenuli mestu jeho slávnu minulosť. Hodža sa najviac tešil na Společnost česko-slovanskú, ktorú si krátko pred jeho príchodom založili agilní študenti, vedení medzi inými aj starším bratom Ľudovíta Štúra, Karolom. Hodža vstúpil do Společnosti hneď po svojom príchode na lýceum a už o rok neskôr sa stal jej podpredsedom. Zúčastnil sa tiež pamätného výletu na Devín, kde si k svojmu krstnému menu pridal, podobne ako Hurban, meno Miloslav.

Hodžu bavilo štúdium a chcel v ňom pokračovať aj ďalej, finančné problémy však spôsobili, že si na štúdium musel najskôr zarobiť ako súkromný učiteľ. Po dvoch rokoch učiteľovania mal dostatok financií, aby mohol nastúpiť v školskom roku 1836 – 1837 na štúdium teológie do Viedne.