kým osud nedoprial Ľudovítovi Štúrovi dlhý život – zomrel vo veku štyridsať rokov –, k jeho najbližšiemu druhovi, Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, boli sudičky štedrejšie. Umožnili mu dožiť sa na svoju dobu úctyhodného veku 70 rokov. Aj vďaka tomu môžeme rozdeliť jeho život na tri samostatné kapitoly – na časť predrevolučnú, časť revolučnú a časť porevolučnú. Začnime ale pekne od začiatku.
Jozefov otec Pavol Hurban vyštudoval teológiu vo Wittenbergu a pôsobil ako vychovávateľ a neskôr ako evanjelický kňaz na českomoravskej Vysočine a neskôr v Beckove. Tu sa ako 45-ročný oženil s vdovou Annou Staufovou a presťahoval sa s ňou do blízkych Kochanoviec. V nich sa manželom Hurbanovcom narodili dve deti, dcéra Terézia Zuzana a hrdina nášho rozprávania, syn Jozef Ľudovít. Základné vzdelanie získal od svojho otca v Beckove a v evanjelickej škole v Trenčíne. Prvým dôležitým rokom v jeho živote bol rok 1830, keď prešiel na – vtedy už významné – evanjelické lýceum v dnešnej Bratislave.
Pred vstupom na lýceum ešte nemal žiadne národnostné uvedomenie, to sa začalo prebúdzať až neskôr. Dôležité bolo hlavne stretnutie s Ľudovítom Štúrom niekedy v roku 1835. Jeho výsledkom bol vstup do študentskej Společnosti učenců řeči českoslovanské prešporské. Tento rok môžeme teda považovať ako rok jeho „národnej konverzie“. Svedčí o tom zápis z jeho denníka zo 4. septembra 1835: „Doteraz som bol mŕtvym Slovanom, teraz budem počítaný medzi slovanské duše žijúce Slovanstvu...“
Veľký význam preňho mal pamätný výstup na hrad Devín k „hrobom dávnej slávy“, ktorý sa uskutočnil na Juraja, 24. apríla 1836. Tento výlet zostal vrytý do jeho pamäti po celý život, pretože v závere si pridal k svojmu krstnému menu – ako všetci účastníci – aj meno slovanské. Kým Štúr svojho Velislava v ďalšom živote veľmi nepoužíval, Hurban sa k svojmu Miloslavovi hrdo hlásil po celý ďalší život.
Hurbanov pobyt na prešporskom lýceu položil základy jeho ďalšieho života. Tu prešiel základnou literárnou školou, tu sa osvedčil ako rečník, zdatný diskutér, organizátor študentského života, ale hlavne ako hlásateľ nových ideí mladého Slovenska. Keď po skončení štúdia v roku 1840 nastúpil na miesto kaplána v Brezovej pod Bradlom, prišiel tam už ako vyhranená osobnosť, pripravená obstáť v novej službe národu.
Za jeho pôsobenia v Brezovej pod Bradlom a neskôr v Hlbokom, kam prešiel v roku 1843, sa stal Podjavorinský kraj centrom boja proti útlaku zo strany Maďarov, proti feudalizmu či boja za spoločenskú emancipáciu Slovákov. Tu tiež organizoval prvé ochotnícke divadelné predstavenia, čitateľské krúžky, nedeľné školy a spolky miernosti, čím veľmi úspešne šíril osvetu medzi slovenským obyvateľstvom.
Bolo to v čase, keď sa jedným z najpálčivejších problémov slovenského národného hnutia stalo odstránenie jazykovej nejednotnosti. Základom jazykov používaných slovenskou inteligenciou bola čeština – či už to bola slovakizovaná čeština katolíckej inteligencie, alebo biblická čeština evanjelikov. O prielom v tomto smere sa snažil Anton Bernolák koncom 18. storočia a chvíľu to vyzeralo, že jeho snaha mala úspech. Hlavne po tom, ako Ján Hollý vo svojom Svatoplukovi dokázal, že „bernolákovčina“ je jazykom, ktorý dokáže postihnúť aj veľké idey, aj silné emócie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.