takto vyzerá text na pamätnej tabuli umiestnenej na bývalej budove Uhorskej kráľovskej komory na Michalskej ulici v Bratislave. Dnes je v nej sídlo bratislavskej Univerzitnej knižnice. Tabuľa bola odhalená 11. októbra 1922 a ako uvidíme neskôr, samotný text vyjadruje skôr všeobecne akceptovaný štúrovský kánon než skutočné pôsobenie Ľudovíta Štúra na poslednom Uhorskom sneme.

Snaha Ľudovíta Štúra zúčastniť sa ako poslanec (ablegát) na Uhorskom sneme siaha pravdepodobne už do začiatku 40. rokov 19. storočia. Keď kráľ Ferdinand V. zvolal na 24. septembra 1847 do dnešnej Bratislavy Uhorský snem (inak posledný snem, ktorý sa u nás konal), Štúr už bol pripravený mandát získať, a to vyslovene za mesto Zvolen (maďarsky Zólyom). 21. septembra 1847, teda tri dni pred vyhlásením snemu, sa preto listom ponúkol mestskej rade za poslanca. Program, ktorý ponúkol, však nemal nič spoločné s cieľmi slovenského národného hnutia, mal v úmysle hlavne presadzovať rozšírenie práv slobodných kráľovských miest. Snáď ešte dôležitejšie ako samotný program bolo jeho vyhlásenie, že za vykonávanie funkcie poslanca nežiada od mesta honorár. Pre mesto to bola veľmi výhodná ponuka, keďže, ako písal mestský pokladník pri inej príležitosti, „pokladnica mesta je zaťažená mnohými dlžobami a oslabili ju aj prírodné katastrofy“. Zrejme sa aj v tom roku vylial Hron a náprava škôd stála mesto nemalé peniaze.

Príbeh zvolenia Ľudovíta Štúra má dve verzie, dosť sa od seba líšiace, pričom ani jedna z nich sa nedá historicky jednoznačne dokázať. Prvou verziou je cieľavedomé pôsobenie a umiernený Štúrov program, ktorý presvedčil mestskú radu o jeho zvolení. Druhá verzia sa zakladá na priateľstve Ľudovíta Štúra s Mikulášom Ostrolúckym (Osztroluczky Miklós), bývalým podžupanom Zvolenskej župy a bývalým župným poslancom. Ten mohol silou svojho postavenia dopomôcť Štúrovi k jeho zvoleniu. Vzťahu Ľudovíta Štúra k Mikulášovej dcére, známej u nás ako Adela Ostrolúcka (Osztroluczky Adelaide, domácim menom Etelka), sa ešte budeme v krátkosti venovať.