národný buditeľ, kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, filozof, historik, jazykovedec, spisovateľ, básnik, publicista, redaktor a pedagóg, najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života a vedúca osobnosť národného obrodenia v polovici 19. storočia, jeden z vedúcich účastníkov Slovenského povstania a poslanec uhorského snemu. Napriek tomu všetkému väčšinu svojho života trel biedu. A napriek biede sa ujal siedmich osirelých detí po smrti svojho staršieho brata Karola. Tiež tak trochu mizogýn a antisemita. Ľudovít Velislav Štúr.   

Priezvisko štúrovského rodu sa po prvýkrát objavilo v roku 1588 v mestskom súpise Trenčína, pôvodne v podobe „Scur“. Písomná podoba priezviska sa menila až do polovice 19. storočia. Ľudovítov otec si písal priezvisko aj v tvare Stjúr, Stúr a Staur. V tej poslednej forme figurovali do tridsiatych rokov 19. storočia aj mená jeho synov. Sám Ľudovít podpisoval svoje prvé listy ako Stour, konečnú verziu Štúr začal používať až v roku 1835.   

Hlavným zdrojom obživy Štúrových predkov bolo súkenníctvo. Ľudovítov otec sa však nevyučil rodinnému remeslu, ale rozhodol sa študovať. Študoval na modranskom gymnáziu a po absolvovaní dostal miesto učiteľa na nižšom gymnáziu v Trenčíne. Po troch rokoch ho evanjelická cirkev presunula do Uhrovca. Spoločensky si síce trochu pohoršil, ale zase ekonomicky to bola preňho výhodná zmena. K základu 25 forintov mu pripadol 1 forint za každého žiaka, dostával honorár za obrady a okrem toho mal nárok na pätnásť meríc raže, jednu mericu pšenice, jeden a pol merice strukovín, štyri vedrá piva, desať siah dreva a tri a pol prešporských meríc ornej pôdy. Ako napísal sám Samuel svojmu bývalému žiakovi v Trenčíne, Františkovi Palackému: „W Uhrovci posawad dobre sa mi wede.“