všetky štyri krajiny – na rozdiel od dokonalej a dokonanej diktatúry Nicolaea Ceaușesca v Rumunsku alebo od pomerov medzi národmi bývalej Juhoslávie – boli v jedinej veci podobné. V odmietnutí komunizmu. Stačilo. Všetky štyri krajiny si povedali nie. Všetky však iným spôsobom.

Udalosti v Maďarsku sa líšili od tých ostatných v jedinej veci: maďarská cesta odmietnutia štátostrany vyzerala a bola evolučná. Osemdesiate roky v Maďarsku boli rokmi pomalých reforiem, postupného vzďaľovania sa od Kádárom symbolizovaného modelu proletárskej diktatúry, ktorá – ako už dnes vieme – bola síce diktatúra, len nie proletárska.

Osemdesiate roky boli rokmi čoraz otvorenejšieho vzdoru voči sovietskemu systému spravovania vecí verejných. Vstup do Medzinárodného menového fondu, čiastočné otvorenie hraníc prostredníctvom „svetového pasu“ a zákonne prislúchajúceho – síce len 50-dolárového – devízového uvoľňovania na individuálne cesty, hoci aj do kapitalistického zahraničia. Toto obdobie komentovala pražská spravodajkyňa Rádia Kossuth, verejnoprávnej rozhlasovej jednotky, slovami: „Koncom osemdesiatych rokov sa moje príspevky ničím nelíšili od spravodajstva Rádia Slobodná Európa.“