zdá sa, že Jozef Miloslav nemal vôbec pochybnosti o Košútovom pôvode a vlastne ani o jeho národnosti. Hoci, ako uvidíme neskôr, až také jednoduché to nebolo. Hrdina tohto rozprávania by sa mal podľa Pravidiel slovenského pravopisu písať ako Ľudovít Košut, poprípade Košút. Ale keďže pod týmto menom by ho asi málokto poznal, budeme namiesto slovenského Ľudovíta používať jeho maďarské, známejšie, meno – Lajoš. 

Asi nenájdeme iného Maďara, ktorý by bol svojím národom taký ospevovaný ako Lajoš Košút (maďarsky Kossuth Lajos). Radia ho medzi najvýznamnejšie osobnosti maďarskej histórie a uznávajú ho ako najpopulárnejšieho politika všetkých čias. Už jeho súčasníci ho považovali za „živé stelesnenie maďarského národa“. V dobe, keď žil a pôsobil, ho však uznávali nielen Maďari. Žiaden Maďar nedosiahol takú celosvetovú slávu ako práve on. Označovali ho za „pochodeň slobody“ a za „hrdinu oslobodenia“. Francúzi ho nazvali „Kossuth, la Révolution“, v USA vydali na jeho počesť pamätnú medailu s textom „Kossuth, Washington Maďarska“. Len my, Slováci, mu nevieme prísť veľmi na meno.

Tento slávny maďarský politik pochádzal zo starej šľachtickej rodiny. Už v roku 1263 získal akýsi Coswth od kráľa Belu IV. – majetok na brehu rieky Turiec. Ďalší z rodu Košútov, Mikuláš (Nicolaus de Koswth), dostal v roku 1479 od kráľa Mateja Korvína dokonca šľachtický erb. S rodom Košútov (Kossuthov) je spojená obec Košúty, kedysi dedina neďaleko Martina, dnes jedno z martinských panelákových sídlisk. Je známa aj tým, že sa v jej katastri nachádza fiktívna hrobka hunského vodcu Attilu.