tieto slová napísal o sebe vo svojej autobiografii (písal ju v tretej osobe) jeden z najväčších Slovákov a Slovanov v histórii, hrdina tohto rozprávania – Pavol Jozef Šafárik (13. 5. 1795 – 26. 6. 1861). Dosť neočakávané priznanie od človeka, ktorý ako spisovateľ, slavista, literárny historik, etnograf a jazykovedec zanechal po sebe obrovské dielo a ktorého jeho súčasníci považovali za najväčšiu autoritu v slovanských záležitostiach. Ministerský predseda rakúskeho cisárstva, knieža Kolowrat, ho dokonca nazval hviezdou prvej veľkosti v slovanskej vede. Jeho meno si privlastňujeme my Slováci rovnako ako Česi – v ich histórii vystupuje ako Pavel Josef Šafařík. Pravdu bude mať asi jeden z jeho životopiscov, podľa ktorého „jeho bohaté dielo... vyrástlo zo slovenských koreňov a dozrelo v českom kultúrnom prostredí“.

 Pavol Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1795 v malej gemerskej obci Kobeliarovo, na konci hlbokej doliny v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria. Jeho otec Pavol – písal sa ešte ako Šafáry – tu pôsobil ako evanjelický farár. Keďže kobeliarovská fara patrila v Gemeri medzi najchudobnejšie, bola to jeho matka Katarína, ktorá sa starala ako mohla, aby uživila rodinu.