strach alebo aj úzkosť je skôr téma pre odosobnené analýzy skúmajúce správanie ľudí alebo skupín ľudí z pozície „tretej osoby“. V politických prejavoch sa spravidla k strachu neradi priznávame, iba ak nám môže poslúžiť nepriamo, napr. ako obvinenie nepriateľa z toho, že nás ohrozuje. Strach, pravdaže, môže byť oprávnený aj neoprávnený. A rozhodne by sme ho nemali používať ako ospravedlnenie agresívnej vojny, politických represálií či dokonca genocídy. Ale prezieravá politika musí s týmto faktorom rátať. Práve preto, že strach – nech už sa vzal odkiaľkoľvek – je naozaj zdrojom, z ktorého čerpajú aj motivácie tyranov, totalitných vodcov, vojnových agresorov aj ideologických fanatikov.

Cieľavedomé vyvolávanie strachu je súčasťou propagandistického arzenálu tých, ktorí zločiny páchajú alebo sa chystajú páchať. Šírenie poplašných správ, extrémnych obvinení, konšpiračných teórií alebo aj apokalyptických nálad môžeme za istých okolností pokladať samo za súčasť zločinného správania, podobne ako extrémne vyhrážky. To všetko nadobúda zvláštny význam v kontexte masovej psychológie a v dobe, keď veľké pohyby na svetovej scéne bývajú pohyby más mobilizovaných technológiami s globálnym dosahom.

ruský príklad

Čo robí dnes propaganda Putinovho režimu? V nej nájdeme všetko z vyššie naznačeného. Cieľavedomé vyvolávanie strachu: Západ nás ohrozuje, obkľučuje, Západ rozkladá našu morálku, našu kultúru, kazí našu mládež, podkopáva našu obranyschopnosť, chystá sa nás zničiť po tom, čo našu spoločnosť dostatočne oslabí svojím erozívnym vplyvom... Extrémne vyhrážky: ak neprestanete s tou eróziou, podkopávaním, ohrozovaním, kazením, premeníme vás na hromadu rádioaktívnych trosiek. Naša agresia je v skutočnosti obranou, to vy ste páchateľmi agresie a my vám, dekadentom, ešte len ukážeme, čo to stojí.

„Despotickí vládcovia bývajú paranoidní. Boja sa každého a všetkých.“

Následná agresivita sa môže prejavovať frapantne, otvoreným aktom násilia – takým je aktuálne ruská vojna proti Ukrajine, opäť s obligátnym vyvolávaním hrôzy a odpor budiacich asociácií s nacistickou agresiou, a pripodobnenie dnešnej ruskej vojny proti Ukrajine k veľkej vlasteneckej vojne proti Nemecku. Môže sa prejaviť aj v hybridných aktivitách a propagande. Mimochodom, „Nemecko“ je v ruskej imaginácii aj symbol „Západu“ ako odvekého zdroja ohrození pre Rusko a slovanstvo, aktualizujúci a opakovane v kolektívnej pamäti sa vynárajúci v asociáciách s rôznymi krízovými historickými okamihmi – teutónski rytieri, Napoleonov vpád, prvá a druhá svetová vojna, studená vojna – až po dnešok, keď sa „Západ“ propagandisticky asociuje (opäť nie po prvýkrát) s dekadentnou kultúrou, rozkladom mravov, materializmom, konzumnou nenažranosťou, bezuzdným individualizmom, nezriedka aj s pokrokárskym a revolučným étosom – v protiklade k patriarchálnym cnostiam obščiny, pravoslávia, širokej a hlbokej ruskej duše. (Isteže, je tu treba pristupovať k dejinám selektívne: niektoré fakty sa do oficiálneho naratívu príliš nehodia. O tom však inokedy.)