stretli sme sa v metre. Nevedela som bez okuliarov prečítať nápisy staníc na saburtalskej linke, ktorou často nechodievam. Dali sme sa do reči a ešte aj pri prestupovaní na hlavnej linke hodnú chvíľu klebetili o kultúre i politike. Vlaky prichádzali a odchádzali, no Gruzínci sú už takí, veľmi radi rozprávajú o svojej krajine. Ja zas rada počúvam. Vymenili sme si čísla a Kacha sa rozlúčil s tým, že už naňho čakajú jeho pacienti. 

gruzínska vytrvalosť

Po necelých dvoch týždňoch sedíme v kaviarni a 56-ročný chirurg Kacha mi rozpráva o svojich skúsenostiach z troch vojen a o pohľade na udalosti posledných mesiacov.

Gruzínci protestujú už vyše 300 dní. Občianske protesty začali minulý rok v novembri po vyhlásení premiéra o zastavení prístupových rokovaní s Európskou úniou. Tie opozičné začali asi o mesiac skôr. V apríli som v Batumi stretla taxikára, ktorý mi povedal, ak bude treba, potiahnu to aj do jesene, a potiahli. Verím tomu, že to pokojne potiahnu aj dlhšie. Roky, ak bude treba, lebo v tomto sa Gruzínci od Slovákov veľmi líšia. Sú vytrvalí. Slováci očakávajú ovocie svojho konania hneď. Ak nepríde do týždňa, prípadne do mesiaca, mnohí hádžu flintu do žita. Lamentujú o tom, že nič nemá zmysel a bude len horšie. Gruzínci naopak. I keď sa im v podstate nepodarilo dosiahnuť žiadne výsledky, ich požiadavkami na nové voľby a prepustenie politických väzňov sa vláda nijako nezaoberá, mnohí nestrácajú nádej a v protestovaní vidia zmysel.