prvým takýmto míľnikom, na ktorý som sa, paradoxne, naučila spomínať ešte predtým, než som si ho mohla sama pamätať, bola smrť prezidenta bývalej Juhoslávie Josipa Broza Tita v máji 1980. Mala som iba dva roky, no z rozprávania rodičov viem presne, kde som v tej chvíli bola, a najmä to, akým spôsobom táto udalosť poznačila celý môj život.

Nasledovali deväťdesiate roky – desaťročie, ktoré sa nezmazateľne zapísalo nielen do dejín bývalej Juhoslávie, ale aj do mojej osobnej pamäťovej mapy. Spomínam si na Bratislavu a okamih, keď svet sledoval pád Dvojičiek v New Yorku, rovnako ako na deň, keď zavraždili srbského premiéra Zorana Djindjića. Takýchto momentov je mnoho a každý z nich sa mi vybavuje s presnou jasnosťou – ako vnútorné orientačné body, podľa ktorých sa človek pohybuje v pamäti aj v dejinách. Som presvedčená, že každý z nás nosí v sebe podobnú osobnú mapu, ktorú by mohol rozprávať alebo zapisovať.

Kontext mapy je teda jasný. A teraz chcem opísať a objasniť najnovší prírastok k nej. Udalosť, ktorá sa ako posledná pridala na moju mapu a zásadne zmenila môj život – a ktorá ho v istom zmysle mení dodnes.

smrť pod betónom

Presne si pamätám, kde som sa nachádzala a komu som v ten deň volala či písala. Bol piatok 1. novembra 2024. Spolu s dvoma študentkami fotografie z VŠVU, Anetou a Emou, som bola v Belehrade, kde som pôsobila ako lektorka na medzinárodnom fotografickom festivale. Krátko po 11:52 som dostala chaotickú správu od priateľov, že sa v mojom rodnom Novom Sade stala obrovská tragédia. Presne o 11:52 sa na železničnej stanici zrútil betónový prístrešok. Správa sa okamžite začala šíriť médiami a sociálnymi sieťami, no v prvých hodinách sme nemali žiadne potvrdené informácie o obetiach či zranených.