niekedy je nadmerná práca odpoveďou na traumu, ktorej chce človek stoj čo stoj uniknúť, vymazať ju, nepripustiť si jej bolesť – a pri návale námahy sa ľahšie zatláča kdesi na dno. Inokedy je fixovanou reakciou na hlboko zakorenený pocit hanby zo seba samého. V detstve mohlo ísť o skúsenosť, že pochvala, prijatie a láska boli podmienené výkonom: dobré známky, víťazstvá v súťažiach, úspechy, ktoré privábili rodičovskú pozornosť. Tento vzorec si človek nesie do dospelosti ako scenár, ktorým sa nevedomky riadi a verí, že až keď bude dosť dobrý, zaslúži si pozornosť kolegov, priateľstvo či dokonca lásku svojho partnera. Keď sa však odmena v podobe náklonnosti nedostavuje, v kruhu práce sa ešte viac uzatvára do seba.

Možno skúsenosť celých generácií pred pádom socializmu je v niečom podobná tejto – pochvala a uznanie prichádzali až s výkonom, s výsledkom, s úspechom. V kontraste k tomu stoja dnešné, omnoho mladšie generácie, ktoré často dostávali povzbudenie už len za to, že urobia normálne alebo až banálne veci. Jedni teda vyrástli v prostredí, kde sa hodnota človeka spájala s výkonom, druhí v atmosfére, kde je ocenený každý pokus o niečo. Obe podoby nesú svoje riziká: prvá v podobe zamieňania sebahodnoty za výkon, druhá v pocite, že netreba robiť vôbec nič a človek sa aj tak môže vnímať ako niekto, čo vie i to, do čoho sa poriadne ani nezahryzol. 

Práca sa môže stať odpoveďou na existenciálnu prázdnotu a frustráciu. Tam, kde chýba zmysel a naplnenie, stáva sa výkon a produktivita náhradnou hodnotou, ktorá poskytuje aspoň ilúziu kontroly a istoty, v niektorých prípadoch aj dobre zaplatenú.