naše správanie nie vždy sleduje jednoduchý cieľ vyhýbania sa bolesti a tomu, čo je nepríjemné, a dosahovania potešenia. Naopak, niekedy si dokonca volíme to, čo je zjavne spojené s utrpením. Dobrovoľne vstupujeme do vzťahov, ktoré nám ubližujú. Vraciame sa k spomienkam, ktoré nás zraňujú, respektíve sa nám tie spomienky nástojčivo vracajú samé od seba. Dokonca môžeme prežívať až zvláštnu slasť z bolesti: telesnej, psychickej, vzťahovej či zinscenovanej počas sexu. Ako je to možné?

slasť a masochizmus

Sigmund Freud tento rébus riešil už v prípade masochizmu – fenoménu, keď sa jedinec stotožňuje s pozíciou obete a pociťuje akési uspokojenie z toho, že sa mu ubližuje. Samozrejme, byť obeťou so sebou prináša isté zisky, ale tu je reč o niečom inom. Pôvodne sa Freud domnieval, že masochizmus je svojim pôvodom len sadizmus, ktorý sa obrátil dovnútra, proti vlastnému ja. Neskôr svoj názor revidoval a pripustil, že existuje primárny masochizmus (primärer Masochismus), ktorý nie je odvodený od ničoho iného. Jeho cieľom by bolo samotné utrpenie, čo je akiste veľmi zvláštne. 

Niečo vo mne sa takejto interpretácii vzpiera: vyhľadávanie bolesti predsa komplikuje prežitie skôr ako by malo byť pôvodnou výbavou akéhokoľvek organizmu. Taký organizmus by bol odsúdený na zánik. Vo svojich neskromných pokusoch teoreticky vysvetľovať biologické deje však Freud niečo také naozaj hovoril: smrť čaká na každého z nás – teda sme na ňu vlastne odsúdení. Musím však dodať niečo dôležité: medzi tým, kým sme teraz, a okamihom smrti, je niečo veľmi podstatné: náš život a to, ako ho žijeme či ako ho môžeme žiť.