cestujúcim, ktorí v osemdesiatych rokoch minulého storočia čakali pred tunelom na dunajskom nábreží v Bratislave na električku číslo sedem (raz sa medzi nimi ocitol aj autor tohto rozprávania), sa z času na čas naskytol zvláštny pohľad. Na ceste za zastávkou zastali zahraničné limuzíny, vystúpila z nich skupina bradatých mužov v čiernych kabátoch a čiernych klobúkoch, otvorili si plexisklový prístrešok, ktorý bol akoby súčasťou zastávky, prvý z nich odklopil poklop na podlahe prístreška a bradatí muži jeden po druhom zostúpili do podzemia. Po určitom čase sa poklop znovu otvoril, muži jeden po druhom z podzemia vystúpili, nasadli do čakajúcich limuzín a bez slova odišli. Len veľmi málo zasvätencov vedelo, že títo muži prichádzali zblízka aj zďaleka, aby sa poklonili nevšednému človeku, jednému z najväčších znalcov Tóry 19. storočia – Mošemu (Mojžišovi) Schreiberovi, známejšiemu pod menom Chatam Sofer. Dole v podzemí, pod koľajami električky číslo sedem, sa totiž nachádzal jeho hrob. Úvod tohto rozprávania je z epitafu jeho náhrobného kameňa.
Otázka je, ako sa hrob známeho a uznávaného rabína dostal pod koľaje električky. História je to trochu zamotaná a definitívne sa odmotala až v 21. storočí, konkrétne 8. júla 2002.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.