samotná zmena bola na začiatku vôľovým aktom malej čiastočky rôznorodých skupín disentu, kresťanskej opozície, ekologického hnutia okolo Bratislavy nahlas, umelcov, vedcov, maďarskej inteligencie, v ktorých sa akumulovala skúsenosť posledných štyridsiatich rokov. Celá zmena sa začala malým počtom ľudí, ale v priebehu týždňa sa premenila na masové protesty po celom Slovensku a Československu a skončila sa víťazstvom po generálnom štrajku v novembri 1989 a potom prvými slobodnými voľbami v júni 1990. Znamenala zmenu nielen vo vnútri komunistického režimu, ako sa na začiatku domnievala značná časť protestujúcich, ale výmenu celého totalitného spoločenského systému, založeného na vláde jednej, komunistickej strany, príslušnosti k Varšavskej zmluve ako vojenskému zoskupeniu v područí imperializmu Sovietskeho zväzu a ekonomickom systéme riadenej štátnej ekonomiky pod kuratelou Rady vzájomnej hospodárskej pomoci.

O veľkosti tejto zmeny, ktorej si na začiatku boli vedomí nemnohí a na jej konci veľká väčšina rodiacich sa občanov, svedčí dnešná zúrivosť Putinovho Ruska. Ak sa pýtam sám seba, kto zvíťazil v Novembri 1989, nebola to len malá skupina ľudí pripravených na zmenu, ale masa ľudí túžiacich po slobodnom živote, ktorej sa nedalo odolať. V tom čase sa Francisovi Fukuyamovi zdalo, že nastal koniec dejín a čas definitívneho víťazstva liberálnodemokratického Západu. To sa však len dejiny dali do pohybu a odvtedy cválajú tridsaťšesť rokov, a nič nenasvedčuje tomu, že by sa chystali zastať.