takto ospevoval Antona Bernoláka jeho verný priateľ a spolupracovník Juraj Fándly. Slová sú to pre dnešného čitateľa možno trochu patetické, vo svojej podstate však plne zodpovedajúce významu „písma vúdce“ pre Slovákov a slovenčinu. 

Nech bol cisár a uhorský kráľ Jozef II (Josef II.) – venovali sme mu jedno z predchádzajúcich rozprávaní – akokoľvek rozporuplným vladárom, pre nás Slovákov bol panovníkom rozhodne pozitívnym. Vydal totiž dve nariadenia, bez ktorých by asi ťažko vzniklo hnutie, ktoré neskôr nazvali historici slovenským národným obrodením. Prvým nariadením bolo zrušenie biskupských kňazských seminárov a kňazských učilíšť pri kláštoroch a ich nahradenie tzv. generálnymi seminármi, čím sa dostala výchova farárov pod kontrolou štátu. V roku 1784 tak mohol vzniknúť Generálny seminár aj na Prešporskom (dnešnom Bratislavskom) hrade. Študovalo na ňom niekoľko stoviek seminaristov, z ktorých asi polovica boli Slováci. Vznikla tak veľká koncentrácia mladej slovenskej inteligencie, ktorá bola jadrom celého obrodeneckého hnutia. Druhým potrebným nariadením bol Dekrét o pestovaní materinských jazykov z roku 1786. Cisár ním umožnil používanie materinských jazykov pri výchove, práci a pastorácii. 

V tom čase používali vzdelanci na našom území tri „domáce“ jazyky: katolíci kultúrnu západoslovenčinu a slovakizovanú češtinu a evanjelici biblickú češtinu, ktorú po prvýkrát použili tvorcovia Biblie Kralickej. Plus tu bola ešte dosť nepodarená (Jozef Ignác prepáči) slovenčina Jozefa Ignáca Bajzu, ktorej sme sa venovali v predchádzajúcom rozprávaní. 

O tom, akou nástojčivou bola otázka spisovného jazyka pre mladých slovenských seminaristov, svedčí fakt, že už rok po vydaní Dekrétu o materinských jazykoch, v roku 1787, vznikli prvé diela, ktoré započali proces kodifikácie slovenského jazyka. Boli nimi jazykovedný spis Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (Jazykovedná kritická rozprava o slovenských písmenách) a následne vydaný pravopis (Orthographia). Sú to anonymné kolektívne diela bratislavských seminaristov, vznikli však pod vedením hrdinu tohto rozprávania, Antona Bernoláka. Tieto diela boli prvým krokom ku kodifikácii spisovnej slovenčiny a bol to práve Bernolák, kto sa ako prvý v histórii podujal na „systematické zjednotenie, ustálenie a uzákonenie slovenského jazyka s nárokom na jeho celospoločenskú platnosť.“