zlo či skazenosť ľudskej povahy nie je nová téma ani na našich stránkach. Mnohokrát som sa o tom zmieňoval – aj tam, kde som písal o potrebe delenia a kontroly politickej moci, aj tam, kde som upozorňoval na sklon ľudí prepadávať zvodom extrémistických hnutí a ideí, najviac a najčastejšie, nezriedka masovo v dobách hlbokých spoločenských kríz; aj v súvislostiach vojnového stavu, ktorý vplýva na naše vzorce správania a vyjavuje povahové črty, ktoré by v čase mieru a prosperity zostali prikryté pod povrchom uhladených móresov. Tejto problematiky som sa dotkol aj v súvislostiach metafyzických a teologických ako pri pojme „dedičného hriechu“. S tým súvisia aj úvahy o vzťahoch medzi imperatívmi individuálneho svedomia a povinnosťami voči štátu či vrchnosti – opäť starý známy, hoci u niektorých neobľúbený balík námetov, ktorých spracovanie nájdeme v najslávnejších literárnych odkazoch minulosti.

mlčiaca väčšina        

Vrátiť sa k tejto téme ma jednako pohýna práve naša prehlbujúca sa súčasná kríza. Odrazím sa od slov, ktoré v minulom čísle .týždňa vyslovil v rozhovore s kolegyňou Marínou Gálisovou psychiater Peter Pöthe: 

„... je tu aj kategória ľudí, o ktorých si väčšina z nás myslí, že neexistujú. Nevieme o nich, lebo si idealizujeme ľudí, spoločnosť. Pritom v spoločnosti existuje nejaké percento ľudí, neviem odhadnúť aké percento, ktorí sú vyslovene zlí, ktorí chcú spôsobovať utrpenie a tešia sa, že niekoho budú zabíjať, pretože to je ich vnútorné nastavenie, majú v tom jasno dlhodobo a vôbec sa nerozpakujú pomáhať vrahom alebo vás zabiť. Podľa mňa sa nedá úplne vedieť, koľko by ich tu prevládlo za určitých podmienok, napríklad vojnového alebo ideologického konfliktu, spoločenského vyhrotenia.“