výkriky bez ozveny vyšli prvýkrát v roku 1928. Urban mal v tom čase iba dvadsaťštyri rokov, no už bol uznávaným prozaikom. V roku 1926 vydal poviedku Za vyšným mlynom, ktorá neskôr inšpirovala Suchoňovu operu Krútňava. Len o rok neskôr vyšiel Živý bič, prvý diel veľkej románovej pentalógie, ktorá ho mala sprevádzať celým životom. Živý bič je výborným portrétom sociálneho rozkladu, ktorý v tradičnom dedinskom prostredí spôsobila vojna. Jeho vyvrcholenie vo výbuchu násilia voči štátu, reprezentovanému notárom a vojakmi, je dôležitým komentárom práve o následku tohto rozkladu.

Istá genialita dramatického finále Živého biča spočíva práve v tom, koľko rôznych interpretácií umožňuje. Tradičný výklad hovorí o zrútení kontroly nad ovládanými, môžeme ale hovoriť aj o chaose, ktorý nasleduje kolaps legitimity štátnej moci, o morálnom vákuu, ktoré po sebe necháva rozpad (represívneho?) hodnotového systému, alebo aj o tom, ako zo seba v čase vonkajšieho tlaku pôvodne relatívne fungujúce spoločenstvo vytláča „iných“. Je koniec koncov pomerne príznačné, že podpálenú krčmu, symbol útlaku, vlastní jediný Žid v dedine.