na počiatku, v dobe pádu železnej opony v Európe tu bola zvláštna podvojnosť dezilúzií a nových ilúzií. Ľudia milujú ilúzie; ich stratu dlho nevydržia bez náhrady.

Komunizmus sa kompromitoval už dlhšie, avšak neúspech posledného pokusu sovietskeho velenia zachrániť ho prestavbou ponechal komunistické režimy definitívne bez dostatočných prostriedkov a – čo bolo nemenej dôležité – bez vôle dostať prebiehajúce zmeny opätovne pod kontrolu použitím sily. Komunizmus bol vždy založený na ilúzii, na kúzelníckom triku s virtuálnou realitou utópie, ktorá neexistuje, ale vždy sa na ňu dalo ukazovať ako na fatamorgánu unikajúcu vždy znova na obzore práve nastávajúcej budúcnosti. Dovtedy, kým komunistické vodcovské avantgardy disponovali akcieschopným silovým aparátom a vôľou používať ho, mohli túto ilúziu násilím udržiavať pri moci. Mohli si vynútiť poslušnosť ovládaných más. Mohli svojou silou vydierať demokratický západ. Čas, ktorý tak získavali, mohli využívať aj na parazitovanie na kapitalistickej ekonomike. A tak v sovietskom priestore vládol tento systém donucujúcej utópie 74 rokov. V niektorých jeho satelitoch, ktoré pribudli po konci druhej svetovej vojny, vládol niekoľko desaťročí; v prípade našej ČSSR to bolo 41 rokov. Pre porovnanie: vláda nacistov v Nemecku trvala 12 rokov.

„Komunizmus bol vždy založený na ilúzii, na kúzelníckom triku s virtuálnou realitou.“

Vzhľadom na svoju dĺžku trvania, ako aj na komplexnosť a hĺbku svojho experimentu so spoločnosťou a človekom, zanechala po sebe komunistická éra následky, ktoré sa v niektorých položkách splácajú dodnes. A zanechala po sebe aj – ako sa vzápätí ukázalo – akýsi stav bezradnosti. Postkomunistické spoločnosti, ich občania aj ich reformné elity skrátka boli zrazu konfrontované so situáciou, ktorá nemala historický precedens. To, čo malo byť návratom k osvedčeným inštitúciám a hodnotám, sa tak v praxi v nejednom prípade stalo skokom do neznáma, čo priebeh nasledujúcich reforiem a spory okolo nich potvrdili. 

železná a „zamatová“ opona  

Náhle vákuum však konfrontovalo aj západné demokracie. Pozoruhodné zmiznutie jasne čitateľného spoločného nepriateľa vyprodukovalo pocit, ktorý vtedy ktosi nazval „post-victory blues“. Koniec konfrontácie Východu a Západu (či aspoň to, čo tak mohlo vyzerať) znamenal, že aj západné demokracie mali zrazu pred zrakmi nanovo sa vynárajúce pozostatky vlastnej minulosti, ktoré studená vojna dočasne prekrývala a odsúvala do zabudnutia.