rímsko-nemecký cisár, rakúske arciknieža, český a uhorský kráľ Jozef II. (Josef II., II. József) zrejme čelil na konci svojho života silnej depresii, keď si tento text zvolil ako svoj náhrobný epitaf. A pritom sa väčšina historikov zhoduje v tom, že jeho vláda rozhodne nebola tragická a že mnohé, o čo sa pokúsil, malo svoj zmysel. Pravdou však je, že jeho plány mali často znaky „hurá-akcií“, chýbala im poctivá príprava a hlavne rady skúsených poradcov. A tak veľa z toho, čo v dobrom úmysle vyhlásil a zaviedol, musel neskôr odvolať. Až na dva výnosy, ktoré ho však preslávili najviac.

Budúci vladár sa narodil 13. marca 1741 ako štvrté dieťa Márie Terézie (Maria Theresia) a Františka Štefana I. (francúzsky François Étienne I., nemecky Franz Stefan I.). Jeho narodenie spadá do obdobia tesne po začatí prvej prusko-habsburskej vojny. V nej sa Prusko, Francúzsko a ďalší nepriatelia Habsburgovcov rozhodli využiť neskúsenosť jeho matky ako čerstvej vladárky a z viacerých strán napadli habsburskú monarchiu. Prusko-habsburské vojnové súperenie trvalo s prestávkami celých 23 rokov, a tak prakticky sprevádzalo celú mladosť budúceho monarchu.

Ako následníkovi trónu mu venovali všemožnú pomoc pri príprave na jeho vladárske povinnosti. Jeho formálne vzdelanie zahŕňalo štúdium diel Voltaira, Rousseaua a francúzskych encyklopedistov, praktické zase viedli vysokí štátni úradníci, uvádzajúci ho do detailov správy jeho budúceho impéria.