silný môže porušiť právo slabého, pokiaľ je slabý skutočne slabý a nemôže sa brániť. Vyjadrené Clausewitzom: „Vojna je akt násilia s cieľom donútiť protivníka, aby sa podriadil našej vôli.“ Inak povedané: vo vojne je cieľom poraziť protivníka. Kto je „protivník“? Nuž, ten, koho obvykle ako strana vedúca vojnu označujeme aj za „nepriateľa“.

prvá a tretia osoba

O „protivníkovi“ môžeme hovoriť z pozície nestranného pozorovateľa, ktorého zaujímajú fakty a objektívne príčiny vzniknutého konfliktu. Takýmto spôsobom môže študovať expert na medzinárodné vzťahy napr. vznik a priebeh súčasnej vojny Ruska proti Ukrajine; podobne môže historik študovať dejiny tridsaťročnej vojny; a podobne môže antropológ opisovať vojnový stret medzi kmeňmi, ktorých vzorce správania študuje.

Ako zúčastnená strana vo vojne alebo ako jej osobný reprezentant však posudzujem vec odlišne. Pri svojich rozhodnutiach neuvádzam objektívne príčiny, ale subjektívne dôvody. Sú vlastné mne, resp. nám ako subjektu zaangažovanému vo vojnovom úsilí (aj štáty a národy sú subjekty istého druhu). Skrátka, reč je tu o pohľade „prvej osoby“, nie „tretej osoby“. V prvom prípade ide o opis faktov a kauzálnych vzťahov či neosobných zákonitostí. V druhom prípade sa vyjadrujeme v pojmoch osobných rozhodnutí, teda aj v pojmoch dobra a zla, spravodlivosti či krivdy.