dámy a páni, milí priatelia, ďakujem vám za láskavé pozvanie a za vrelé uvítanie. Táto konferencia sa pripravovala dlhé týždne a organizátori nemohli vedieť, aký symbolický bude jej termín – stretávame sa v predvečer aljašského rokovania medzi americkým prezidentom Donaldom Trumpom a ruským diktátorom Vladimirom Putinom.

Ich schôdzka môže rozhodnúť o osude zvrchovanej demokratickej krajiny v srdci Európy. Až to pokúša overiť si v kalendári, či sa píše rok 2025 alebo skôr 1938.

Vasilij Kľučevskij, významný ruský historik z 19. storočia, poznamenal: „Dejiny nikoho nič nenaučia, len trestajú tých, ktorí sa z nich nepoučia sami.“ K najjasnejším lekciám dejín patrí tá, že ustupovanie agresorovi nikdy neprináša mier. Ani sa kvôli jej overeniu netreba vracať do tridsiatych rokov – stačí sa pozrieť na posledné štvrťstoročie vlády Vladimira Putina v Rusku.

Ako mnohí autokrati v dejinách, aj Putin sa k moci dostal demokratickou cestou. Nebol za tým žiadny vojenský prevrat, žiadne povstanie, žiadny krvavý puč – len bežný nudný ústavný postup. Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi, v auguste 1999, vymenoval chorľavý prezident Boris Jeľcin, ktorému sa končil mandát, Vladimira Putina za nového predsedu ruskej vlády. Nedávno som si opätovne prečítal záznam parlamentnej schôdze, ktorá jeho nomináciu potvrdila, a najviac šokuje jej obyčajnosť a nevýraznosť. Len zopár liberálnych poslancov dumy vyslovilo obavy, či je rozumné zveriť vysokú vládnu funkciu bývalému dôstojníkovi KGB – inak nič nepôsobilo výnimočne. Bola to takmer banálna epizóda. Putina odobrilo 233 hlasov za, 84 hlasov bolo proti a parlament prešiel k ďalším bodom programu.