je tu čosi, čo môžeme nazvať „antropologickou konštantou“. Základom nášho problému je naša vlastná ľudská povaha, ktorá sa v dejinách prejavuje v závislosti na rôznych situáciách, a tak jej najsvetlejšie, ako aj najtemnejšie stránky nemusia byť v každom okamihu jasne viditeľné.

moc človeka 

Konkrétne podoby samovládnych režimov v dejinách sa naozaj na pohľad veľmi líšia. Niektoré môžu vystupovať voči ovládaným subjektom mierne, ba aj veľkoryso. Niekedy môžu nadobudnúť podoby, v ktorých sú od legitímnych a slobodu rešpektujúcich režimov takmer na nerozoznanie. Ako je známe, tyrani nebývajú vždy len nenávidení, bývajú aj milovaní a oslavovaní, nehovoriac o tom, že na počiatku ich kariéry môže byť aj volebná podpora. No akokoľvek by sme si navzájom plietli legitímny či nelegitímny výkon moci, stále platí poučka lorda Actona z roku 1887:

„Moc má sklon korumpovať, a absolútna moc korumpuje absolútne.“

To sú slová, ktoré okrem opisu istých politických okolností vystihujú niečo o ľudskej povahe vôbec. My všetci máme sklon – fatálny – strácať sebakontrolu tam, kde naša moc (akéhokoľvek druhu v akýchkoľvek súvislostiach) nie je kontrolovaná, nemá stanovené bezpečné mantinely, a to nielen v striktne právnom zmysle.