je paradoxom, že Adam František Kollár – už za svojho života uznávaný ako významný vedec a sám mimoriadne erudovaný historik – dlho nevedel zistiť, kedy a najmä kde sa narodil. A snažil sa to zistiť skutočne úporne. Korešpondoval s mestskou radou v Ružomberku, s Liptovskou stolicou, s martinským farárom, nič však nevnieslo svetlo do dátumu a miesta jeho narodenia. Pravdepodobne sa mu to nikdy nepodarilo zistiť.

Podľa dnešných oficiálnych údajov sa narodil 17. apríla 1718 v Terchovej, jeho otcom bol Matej Kolárik, matkou Regína, rodená Myslovská. Takže vieme viac, ako vedel sám Adam František. 

Núdza prinútila otca Mateja, aby sa s rodinou presťahoval z Terchovej do Starých Hôr nad Banskou Bystricou, kde dostal miesto strážcu erárnych medených baní. V starohorskej jednotriedke začal malý Adam svoju školskú dochádzku. 

Niekedy na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov prijímajú banskobystrickí jezuiti Kollára na tamojšie nižšie gymnázium. Z neho prestupuje na gymnázium v Banskej Štiavnici a svoje stredoškolské štúdiá zakončuje v roku 1734 na jezuitskom gymnáziu v Trnave.

Po absolvovaní štúdií vstupuje Adam František do jezuitského rádu a v roku 1737 sa s ním stretávame v prípravnom kurze noviciátu v Trenčíne. Z neho pokračuje na filozofickú (tiež jezuitskú) fakultu do Viedne. Tu študuje okrem iného aj východné jazyky, najmä hebrejčinu, perzštinu a turečtinu. Ako vidno, Adam František Kollár mal „našliapnuté“ na klasickú – a zrejme aj úspešnú – kariéru jezuitského filozofa a teológa. On však, už ako tridsaťročný dospelý človek, urobil nečakané životné rozhodnutie: vystúpil z jezuitského rádu. Nešlo o žiadnu maličkosť. Bolo to na svoju dobu málo vídané rozhodnutie a na jeho schválenie bolo potrebné získať povolenie z Vatikánu aj od predstavených z jezuitského rádu. Nevieme presne, čo viedlo hrdinu tohto rozprávania k takémuto neočakávanému kroku, vieme však, že jeho negatívny vzťah k jezuitom bol celoživotný. No a jezuiti sa mu za to oplatili rovnakou mincou. Nazvali ho ingratus cucullus, vo voľnom preklade „nevďačný darebák“, a celý jeho život ho neprestali prenasledovať.  

Odchod Adama Františka z rádu však nebol úplným krokom do tmy. Ako mladého vzdelanca sa ho totiž ujal Gerard van Swieten, osobný lekár Márie Terézie a prefekt cisársko-kráľovskej Dvorskej knižnice. Kolár nastúpil do knižnice ako skriptor. No a tu sa práve začína jeho kariéra významného vedca a priekopníka osvietenstva v tereziánskej dobe. V Dvorskej knižnici pôsobil až do svojej smrti v roku 1783, teda celých 38 rokov.

Pre mladého muža bol prechod z tmavých jezuitských kolégií na farebný dvor vo Viedni veľkým skokom. Ako plebejec, za ktorým stál vlastne len jeden známy človek (už spomínaný Gerard van Swieten), sa musel prebíjať dvojnásobne. Mal však tú výhodu, že viedenský dvor bol „babylonom“ rôznych národov a národností so vzťahmi s celou Európou. Potreboval veľa znalcov rôznych kultúr a prekladateľov z viacerých jazykov. A tu sa práve uplatnilo vzdelanie a špecializácia Adama Františka. Päťdesiate a šesťdesiate roky 18. storočia tak patrili z pohľadu jeho publikačných aktivít medzi najvýznamnejšie. V roku 1755 vydáva svoj latinský preklad Tureckých dejín z turečtiny a o rok neskôr mu vychádzajú dvojzväzkové Základy tureckého jazyka. No a v roku 1762 vydáva Kollár svoje prvé veľké vedecké dielo Dejiny patronátneho práva apoštolských kráľov uhorských, trojzväzkové dielo založené na štúdiu pôvodných listín.