svet antických mestských štátov neraz oslavoval tyranovraždu, pričom jej páchateľom staval pomníky a preukazoval kvázi božské pocty. Ale myslenie tohto sveta malo svoje pesimistické stránky. Zanechalo nám aj príbeh – podobenstvo o chudobnej vdove na Sicílii, ktorá sa modlila za zdravie a dlhý život istého tyrana, ktorý bol známy svojou krutosťou a nespravodlivosťou. Keď sa jej ktosi pýtal, prečo to robí, odpovedala, že sa z mladosti pamätá na tyrana, ktorý ľudí veľmi sužoval, a preto sa modlili za jeho skorú smrť. Ich prosba bola vypočutá, ale tyrana vystriedal druhý, ešte horší. História sa opakovala a prosby boli opäť vypočuté – a nový tyran ešte horší. A preto sa teraz vdova modlí za zdravie a dlhý život aktuálneho tyrana, aby ho nevystriedal ďalší a ešte horší...

Klasické posolstvá treba čítať pozorne. V záujme ich správneho porozumenia sa tiež treba vyvarovať toho, aby sme na ne vopred prikladali „pravítka“ či „šablóny“ moderných klišé a stereotypov, nezriedka ideologických, podľa ktorých ich obsah aj autorov súdime v domnení, že vieme lepšie než autor sám, čo chcel alebo by mal povedať. To sa, bohužiaľ, deje až príliš často.

čítať medzi riadkami

Je ľahké kritizovať režim, v ktorom požívame ústavne garantované práva a slobody. Dnešné ústavné liberálne demokracie majú plno radikálnych kritikov, ktorí pre svoju „odvahu“ nič neriskujú. Takáto možnosť však nie je samozrejmosťou. A práve v podmienkach neslobody je – celkom prirodzene – na kritiku viac a vážnejších dôvodov.

Sloboda prejavu je dnes predpoklad, z ktorého vychádzame so samozrejmosťou, až prílišnou. Dobre, máme na to svoje dôvody; aj vtedy, keď už čelíme úpadku slobodného zriadenia a vyhliadke návratu do čias politického systému nižšej kvality. Nie je však na škodu pripomenúť si nielen časy nedávneho disentu, ale aj iné, oveľa dávnejšie a odlišné časy, keď sloboda kritizovať politický poriadok nebola samozrejmým predpokladom ani pod vládami, ktoré by nebolo možné označiť priamo za nelegitímne, nespravodlivé, „tyranské“ (t. j. svojvoľné samovlády bez zákonov) či „despotické“ (t. j. uplatňované nad zotročenými poddanými). Keď čítame staroveké (aj stredoveké či renesančné) texty na tieto témy, treba mať na pamäti, že autori neraz šifrovali svoje posolstvá „medzi riadkami“, pričom ich skrytý význam bol určený pre užší kruh zasvätených, kým ten zjavný uľahčoval uniknúť pozornosti vladárov či ich cenzorov; a nezabudnime ani na vulgárny dav, ktorého podráždenie či nesúhlas môžu byť nemenej nebezpečné, ba niekedy aj viac. (Toto riziko poznáme dosť dobre aj dnes.) Spomenutá „ezoterická“ vrstva posolstiev textov tak môže uniknúť pozornosti pri ich povrchnom čítaní.

Navyše je tu dilema, ktorá v modernom veku nevymizla, ba môže dostávať nebývalo ťaživú naliehavosť. Aj tam, kde sú zákony nespravodlivé, môže byť alternatívou úplné bezprávie; aj pád nespravodlivej, skorumpovanej či v rôznych zmysloch nezdravo fungujúcej vlády môže znamenať nástup chaosu – a chaos plodí nielen násilie, ale môže viesť aj k uchopeniu moci novými ašpirujúcimi samovládcami či klikami, ktoré sa prezentujú ako riešitelia vzniknutej situácie.