toto sú slová pruského kráľa Fridricha II. (Friedrich II.), zvaného tiež Fridrich Veľký, jednej z vedúcich osobností Európy 18. storočia a celoživotného úhlavného nepriateľa Márie Terézie (Maria Theresia), na adresu jeho rivalky. Sú to rozhodne slová plné uznania, hoci z pohľadu jeho celoživotnej snahy o porážku habsburskej vladárky je tá posledná veta tak trochu pokrytecká.

Na uhorskom tróne zasadlo celkovo 53 kráľov plus dve kráľovné. Z toho množstva utkvelo dodnes v pamäti nás, Slovákov, snáď len päť mien. Možno Štefan I. (I. István) ako zakladateľ Uhorska, potom dlho, dlho nič až po Mateja Huňadyho (Hunyady Mátyás), zvaného Korvín, ktorý založil prvú univerzitu na našom území. Potom zase dlho, dlho nič až po Jozefa II. (Joseph II., II. József), ktorý zrovnoprávnil cirkvi a zrušil nevoľníctvo, a nakoniec František Jozef I. (Franz Joseph I., I. Ferencz József), najdlhšie vládnuci habsburský monarcha a jeden z najdlhšie vládnucich panovníkov v histórii vôbec. Je tu však ešte jedno meno, ktoré pozná snáď každý obyvateľ a obyvateľka Slovenska – je ňou hrdinka tohto rozprávania, Mária Terézia. Ťažko povedať, prečo je tomu tak. Asi to nebude len tým, že bola v podstate jedinou vládnucou ženou na uhorskom tróne, a ani tým, že popri vládnutí zvládla porodiť 16 detí. Asi najbližšie k pochopeniu tohto fenoménu bude fakt, že ako panovníčka mala skutočne pozitívny vzťah k Hornému Uhorsku a hlavne k jeho hlavnému mestu – Prešporku. Tento pozitívny vzťah sa potom odzrkadlil spätne vo vrelom vzťahu uhorského (a rovnako aj toho nášho, hornouhorského) obyvateľstva k nej a ako taký zostal v našej spoločenskej pamäti aj 245 rokov po jej smrti.

Zásluhu na tom, že sa na trón, či lepšie povedané tróny, dostala žena, má jej otec, kráľ a cisár Karol. S jeho číslovaním sú trochu problémy. Vo funkcii maďarského kráľa vládol ako Karol III. (III. Károly), v Čechách vládol ako Karol II. (Karel II.) a ako rímsko-nemeckého panovníka ho titulovali ako Karol VI. (Karl VI.). Bez ohľadu na číslovanie bol však posledným žijúcim vládcom z rodu Habsburgovcov. Pretože mal obavy, že nedokáže splodiť mužského potomka, poistil pokračovanie Habsburgovcov ako vládnucich monarchov vydaním takzvanej Pragmatickej sankcie. Týmto nariadením – vydal ho 19. apríla 1713 – sa ustanovila nedeliteľnosť monarchie a prijali sa nové pravidlá nástupníctva, ktoré zaisťovali nástupníctvo i po ženskej línii. Vlastne je to zákon umožňujúci ženám nastúpiť na habsburský trón. Časom ju uznala väčšina európskych panovníkov a na uhorskom sneme, ktorý sa konal 22. júna 1722 v Pressburgu, ju schválili aj obidve komory vtedajšieho uhorského parlamentu. No a keďže sa Karol II./III./VI. mužského potomka (takého, ktorý by prežil do dospelosti) skutočne nedočkal, otvorili sa dvere dokorán pre prvú skutočnú vladárku. Nebola síce prvou vladárkou na uhorskom tróne, ale jej predchodkyňa zo 14. storočia, Mária z Anjou (spomenuli sme ju v rozprávaní o Žigmundovi Luxemburskom), bola panovníčkou len formálne a jej panovanie malo iba podenkové trvanie.