tyranie a despocie patria oddávna neoddeliteľne k dejinám živočícha politického, teda človeka. V dôležitom ohľade sú akýmsi tieňovým dvojníkom politického života a špeciálne slobodného zriadenia. Na opisoch a reflexiách známych zo staroveku musíme obdivovať ich všeobsiahlosť a presnosť, zachádzajúcu do detailov, ktoré sa javia desivo povedomé. A predsa nám tu čosi môže zastrieť zrak, schopnosť rozpoznávať opätovný nástup nových tyranií, podobne ako tomu bolo na začiatku v prvej polovici uplynulého, dvadsiateho storočia. Prečo je to tak? Zmenilo sa od tých dávnych čias, z ktorých sa spomenuté poznatky zachovali, niečo zásadné? Týka sa to politickej praxe, spôsobu myslenia alebo ešte niečoho iného?

kašľať na minulosť?

Po krachu komunistického experimentu v Európe (a že to bol krach, pokladám za nesporné, napriek všetkým rezíduám, nostalgii a pokusom o rehabilitácie) došlo zároveň ku kompromitácii ideológie, ktorá na základe údajnej znalosti dialektických zákonov dejín predpovedala ich smer a vyústenie. Pravda, aj tento myšlienkový systém tu zanechal svoje rezíduá a svojich obhajcov, faktom však je, že jeho rozpad nám zanechal aj akúsi bezradnosť, aká obvykle nastáva po strate navyknutých ilúzií, ktoré dávali aspoň nejaký zmysel, hoci aj falošný či zvrátený. A podobné vákuum zanechala po sebe aj stratená viera v blahodarnú všemocnosť centrálneho plánovania a direktívy.

Niet divu, ak sa nanovo objavujú aj rôzne spôsoby, akými intelektuáli kultivujú svoje vlastné dezilúzie. Pôvod tejto módy jednako nemusí zabrániť tomu, aby sa druhotne stala vlastníctvom vulgárnych davov.

Takže sa nanovo dozvedáme, že neexistujú žiadne nadčasovo platné princípy, len prelietavé a nízke mocenské záujmy, ktoré sa dodatočne maskujú vznešenými odvolávkami na nejaké „večné pravdy“ alebo „hodnoty“. Všetko, čo si ľudia cenia, je vraj len relatívne, dobou či miestom podmienené, pominuteľné, v konečnom dôsledku ilúzia. A chytráci boli predsa odjakživa hrdí na to, že sú od ilúzií oslobodení a že vidia svetu aj svojim blížnym priamo do čriev, ktorých negustiózny obsah je vraj jedinou „pravdou“ hodnou toho mena. (O to zvodnejšou, že nás robí navzájom radikálne rovnými.)