je to nepochybne môj problém. Aj keď vyviera zo situácie, ktorá je nám všetkým viac-menej spoločná, a teda viacerí z nás ho môžu takto pomenovať vo vzťahu k sebe. Všetko to, čo sa na nás dnes valí, zahaľuje našu normalizačnú minulosť do akejsi hmly. Otázky, ktoré dnes riešime (alebo aj nevieme riešiť), trápenia, ktorým musíme čeliť (hoci neraz nevieme ako), spory, ktoré nás rozdeľujú, aj tie myšlienky, pocity či „hodnoty“, ktoré by nás mohli spájať – to všetko, zdá sa, nás vzďaľuje od otázok aj odpovedí známej minulosti, od jej možných poučení, varovných lekcií aj povznášajúcich inšpirácií.

amnézia a zmätenosť

Príliš rýchlo vstupujeme do stavu, ktorý núti zabúdať. Nie nevyhnutne preto, že by sme chceli zabúdať. Nie preto, že by sme si nevážili históriu. Ani nie preto, že by sme sa nutne museli pokladať za lepších, než naši rodičia či prarodičia. Iste, aj takéto prípady sa vyskytujú, niekedy krikľavo, nie však nutne: je tu iný dôvod, možno neosobná príčina. Zabúdame preto, že v príliš rýchlo sa meniacom svete, v príliš veľkom množstve bezprecedentných situácií sa zdedená skúsenosť stáva predmetom pochýb. Čo z nej je ešte použiteľné pre skúšky, ktorými dnes musíme prechádzať? Tam, kde sa spomienky stanú (či aspoň sa zdajú) nepoužiteľnými, stávajú sa nezrozumiteľnými. Keď ich nevieme vztiahnuť k našej aktuálnej situácii, odsúvajú sa, mihotajú a strácajú.