je celkom pochopiteľné, ak sa dnešné debaty o fungovaní, cieľoch a perspektívach Severoatlantickej aliancie pohybujú v rovine sporov o výšku a distribúciu príspevkov na spoločnú obranu, o percentách HDP, o počtoch divízií, zbraňových systémoch a technológiách, mobilite, infraštruktúre a, samozrejme, politických kompromisoch pri prijímaní spoločných rozhodnutí. 

To všetko je potrebné a plne legitímne. Čím viac sa na tejto rovine odráža krízový stav spojenectva, tým viac nadobúdajú tieto debaty na naliehavosti. Posledný samit NATO v Haagu to potvrdil a priniesol aspoň trochu úľavy (v prípade, že sa niektorí z nás obávali najhoršieho), aj keď k vytvoreniu skutočnej „grand strategy“ máme ešte dlhú a náročnú cestu, ktorej úspech nie je istý. 

Dosahovanie zhody v spoločnom postupe, v navyšovaní výdavkov na obranu, vo formulácii koordinácie úsilia v rôznych oblastiach, to všetko sú nepochybne potrebné a dôležité kroky.